Ako som sa naučila lietať

Dnešné ráno bolo strašné. Len som zaspala, keď začal zvoniť budík. Na tretie zvonenie som vyliezla z postele. Pozrela som na display a ono bolo už 06:10. Znova som zaspala. Rýchlo som sa obliekla, raňajky počkajú, kým budem v škole, a utekala som na vlak. Práve som dobehla na zastávku, keď vlak odchádzal. Zmeškala som.
,,Prvá je matika. Triedna ma zabije!“ preblesklo mi hlavou kráčajúc na autobus. Kúpila som si lístok, sadla si dozadu a začala rozmýšľať: ,,Prečo je tá cesta na vlak taká dlhá? To nemohli tu zastávku postaviť bližšie? Aspoň by som si pospala. Zastávku nepresťahujem, tak by som mala vymyslieť niečo iné.“ Pozerala som sa z okna, keď som uvidela vzlietať kŕdeľ vtákov. ,,Lietanie!“ zvolala som, ani neviem ako. ,,Naučím sa lietať, ľudia predo mnou určite nevyskúšali všetky spôsoby a je 21. storočie, musí sa to podariť.“
Cestou zo školy som bola v knižnici a pozrela som si rôzne knihy, najmä tie s označením ,,Povinné čítanie„. O lietaní som veľa informácií nenašla. ,,No čo už, prídem na to aj sama.“ Povedala som si, keď som bola doma. Urobila som si úlohy a išla von. ,,Hmm, ktorý terén bude najlepší na to lietanie? Skúsim tamten kopec.“ O chvíľu som na ňom už stála a robila svoje prvé pokusy o lietanie. Nešlo mi to veľmi dobre. Stále som padala na zem. Keď som sa večer o tom rozprávala s priateľom, začal sa mi posmievať: ,,Ty si naozaj bláznivá ženská. S kým som sa to len dal dokopy.“ Jeho slová ma veľmi mrzeli. Ale viera, že raz budem lietať ma hnala ďalej. Čoraz častejšie som sa pokúšala vzlietnuť a čoraz zriedkavejšie som bola s priateľom.
,,Medzi nami je koniec. Nemôžem byť s deckom, ktoré si myslí, že ľudia môžu lietať. Y“ takto znela správa, ktorú mi poslal na mobil. Zrútila som sa. Nemohla som jesť, spať. Cítila som sa príšerne a iba ležala v posteli, až kým ma mama nevyhnala: ,,Choď sa poprechádzať. Napríklad na ten tvoj obľúbený kopec, kam si tak často chodievala. Nemôžeš stále ležať v posteli!“ tak som teda šla. Cestou hore som myslela na všetky svoje pokusy: ,,Ani jeden sa mi nepodaril. Aká som len bola hlúpa, veď ľudia nemôžu lietať!“ Prišla som až na vrchol, keď odrazu vidím chalana asi tak v mojom veku. Nevenovala som mu pozornosť a išla ďalej. Nevšimla som si, že som kráčala po nebezpečnom úseku, kým sa mi pod nohou neuvoľnila skala. Padala som. Náhle ma niekto zachytil. Bol to ten chalan, XY.
S XY sme sa spriatelili a postupne to začalo prerastať do niečoho hlbšieho. Bála som sa znovu ľúbiť i lietať. Často sme spolu sedávali vonku a pili kofolu. A raz som sa ho opýtala: ,,Čo si vtedy robil na kopci, keď sme sa spoznali?“ Jeho odpoveď: ,,Skúšal som lietať.“ ma zarazila. ,,Vzlietnul si?“ zaznelo z mojich úst. Odpovedal: ,,Najskôr sa mi to nedarilo, ale odkedy Ťa poznám, ide to ako po masle.“ Neprestávala som sa čudovať, ako je to možné.
Na ďalší deň sme sa šli poprechádzať na kopec. Naplnená zvedavosťou som mu položila otázku: ,,XY, ako môžeš lietať? Čo Ti dáva krídla?“ Pozrel sa mi do očí a povedal: ,,Miláčik, to nevieš, že len jedno dáva krídla? Nie red bull a z drog len jediná, zvaná láska.“ Ako to dopovedal, chytil ma za ruku a obaja sme vzlietli k oblohe.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu