Čo to skutočne znamená stratiť všetky ilúzie? Uvedomiť si, ako vás klame obchodník, alebo politik? Uvedomiť si, že pomoci sa nedočkáte často od iného ako od seba? Pochopiť, že láska bolí? Že možno... naozaj len možno... ani žiadna nikdy neexistovala? Na omnoho viac mi stačil jeden život a aj tak som umrel naplnený a pomerne šťastný, s pár jazvami, no zo žiadnej z tých rán nešlo vyliať viac ako pár kvapiek domnelej ľudskosti, ktorou sa človek tak akosi časom z okolia naplní. Aspoň nie oproti tomu, čo sa dá stratiť prežitím viac ako jedného života. Človek je len bábka a tak ako sa z jej hravého sveta radosti načerpajú drevené oči šťastím, po jej slávnych časoch dokáže len odložená čerpať tmu, až z jej blízkosti strácate pocit bezpečia.
Bol som opäť dieťa aj keď som si všetko pamätal. Moji rodičia boli naspäť, môj brat aj sestra tiež. Všetko to začínalo od znova a ja som si to uvedomoval od najútlejšieho veku. Keď som ešte nevedel rozprávať, keď som ešte svet nevidel v jeho najjasnejších rysoch
Často som si v tých časoch myslieval, že som sa ocitol v pekle. Dokonalý trest pre niekoho, kto vždy tak opovrhoval existenciou nekonečna. Nebolo to však ako pred tým. Ani nemohlo, narodilo sa im predsa dieťa, ktoré tvrdilo, že svoj život, žije druhý krát a čomu ľudia nechápu, to skúsia skryť, alebo zničiť. Skončil som teda v rukách “odborníkov“. Vymazali mi vedomie, zostal z neho len kúsok, ktorý sa už nevedel prejaviť. Len hľadieť na svet v prázdnom tele a nemôcť urobiť nič čím sa dalo naozaj existovať. Len niečo išlo vykonať a len máločo vysloviť. Išlo sa len pozerať. Pozerať na svet, ktorý prebiehal úplne inak ako predtým. Ľudia neboli sami sebou. Boli niekým iným. Len preto, že som bol niekým iným ja. Z milujúcich rodičov boli zradcovia, z lásky nikdy nepoznaný človek, žijúci si v diaľave bez jedinej myšlienky na vás... A aj tak skrz to všetko, nebolo nič horšie ako byť bábkou vo vlastnom tele. Vidieť ako si vaše prejavy všetci interpretujú po svojom. Nevidieť pochopenie, len napredovanie, len nech sa to všetko už odohrá...
Odvtedy je takým každý môj život. No nikdy som v ňom už nebol bábkou. Ožil som. Skutočne ožil, spomedzi vás všetkých. Uvedomil som si toto prázdne divadlo. Nie je čo ľutovať ani nad čím plakať. Svet je len náhoda v obmedzenom priestore, v ktorom si môže každý skúsiť chytiť opraty.
Časom som si uvedomil, veľa vecí, že svet je viac existencií a keď som zazrel po pár žitiach cit, bol nezreteľným objektom zachyteným v obrovskej pavučine slov a skutkov no už nie len nepredstaviteľným pojmom.
Každé nové oči vidia niečo viac aj keď len v spleti sebaklamov či nezmyslov. Každý sebaklam vychádza zo skutočnosti, ktorú sa snaží pretvoriť. Odrazu vidíte pohnútky samotných pocitov ľudí a čím viac rozličných životov s nimi prežijete tým rozvitejšie sú pavučiny a ostrejšie okraje obrazov, ktoré tak šetrne ukrývajú. Dá sa v nich spoznať ako vznikli i predvídať kam by dospeli po mojej existencii. Dajú sa pretvárať, akoby ste do dlaní brali mäkkú hlinu, alebo do nich môžete vmaľovať vlastné obrazy. Poťahať nitky po rôznych trasách, trhať ich a nahrádzať vlastnými...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
karlotiskot
30. 12.decembra 2013 22:46
Napíš svoj komentár