A predstavy sa čoskoro stali realitou. Na krk mi dopadal nepríjemne teplý dych. Ťažký a jedovatý. Akoby na mojej pokožke zanechával nánosy sadze zakaždým keď sa jej dotkol. Obklopili ma obrovské čierne šmuhy, sťa stuhy plávajúce priestorom ako zaplavenou krajinou. A ja som sa v nich naozaj topil. Nie ako vo vode, ale ako v nánosoch čierneho snehu. Hebkého, akým vie byť len pozostatok ohňov, keď si vezmú všetko a nechajú len to, čo si vziať nikdy nemôžu. Pocit z nich mi zaplnil pľúca a obral ma o dych.
Kiež by som vtedy umrel. Utopil sa v tej neúnosnej hebkosti. Utopil do nej myseľ a ona by spočinula neiným osudom ako všetky ostatné.
Hľadeľ som do tmavej prázdnej izby a rozmýšľal nad tým čo sa stalo. Nad tým čo som videl... Prial som si, aby to bolo celé inak. Dúfal som že to boli len halucinácie z nedostatku kyslíka. Že preto som odpadol. Že to bola len nepekná hra mozgu.
Nebola a ja som pochopil čo hľadám očami v tmavnúcom priestore. Niečo čo som vo vnútri čakal že uvidím.
Čierna šmuha mi zaviala pred tvárou a niečo odrazu bolo pri mojom tele. Teplá ruka mi prechádzala po hrudi a ženské stehna obopli moje telo. V následnej záplave čiernoty sa mi celá odhalila. Hneď pri mne. Na mne. A mne sa zrýchlil dych a ja som si uvedomil, že všetka tiaha z minula zmizla. No pocit popolom naplnených pľúc vystriedala hrôza. Bolo predo mnou stvorenie, vpísané do priestoru ako temná kresba. akoby sa obrovský štetec snažil namaľovať ľudskú bytosť použitím výhradne čiernej farby.
Tmave ruky sa túžobne dotýkali obnaženej hrude a vypisovali do nej tmavé obrazce, ktoré vzápatí zmizli v pokožke. Jej vlasy ma uzatvárali v čarovnom kruhu aby mi odhalila neľudské oči. Len dva súmerné pásy šedívejúceho plátna v dvoch kruhoch, ktoré štetec vynechal.
Na prste mi svieti tmavý kruh. Nepochybne namaľovaný tušom, ktorý som prevrátil v tom starom dome.
Je od mojej nevesty, ktorej som sa nevedomky upísal. Ktovie kedy mi ho navliekla, no odvtedy patrím iba jej. Ohavnému stvoreniu žijúcemu pre popol z iných. A v deň našej svadby sa naň zmením aj ja. Vzplaniem a to málo čo zo mňa ostane zozbiera ako najmilší poklad. Nenechá to vstrebať zemou, ani rozfúkať vetrom. Vezme si to všetko a už zo mňa nedá nikdy ničomu ani tú najmenšiu smietku...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár