Vo sne to však ide. Dá sa kričať, dá sa plakať. Všade naokolo sa rozprestiera zelená krajina. Len prašné cestičky ju križujú ako jazvy. Je obklopená lesnatými vrchmi. Stromy neprepustia pohľad ani kúsok pod svoje koruny. Neprepustia vtáča, slnko. Prepustia však zvuk. Besné vrčanie zvery a krik. Ľudský krik. Jej krik.
Myslia si, že vo mne už ničoho niet. Pravdou je však to, že som preplnený. Preplnený strachom, výčitkami, bolesťou, hanbou... Som plný hmyzu, ktorý si zo mňa odždibuje a trávi ma. Premieňa na sračky a zapĺňa ním vyžraté vnútro. Prežiera sa z neho na povrch a pritom si dáva záležať aby nepostupoval prirýchlo.
Počujem prosby. Celá krajina sa nimi ozýva. Nedajú sa pred nimi zapchať uši. Keď to človek spraví dostanú sa k nemu cez pokožku, vtlačia sa do očí, do nosa, dokonca sa votrú aj do slín. Premenia ich na piesok, a z človeka je odrazu len vyschnuté telo. Stratí síly. Nie ako keby ich z neho niekto vysal. Zmiznú. Rozplynú sa v tom prachu, v tých prosbách. V tých jej prekliatych prosbách!
Človek si to predstaví za život mnohokrát. Keď vidí tie filmy, číta knihy. Všade samé sračky o ľudskosti, ktorá z človeka vykypí, keď to bude najviac treba. V mysli som si podobné situácie prehrával pomerne často. Niekto potrebuje pomôcť a mňa naplnia sily a postavím sa trebárs aj do dráhy guľke. Lebo... Lebo, ľudský život je dôležitý a ja som tak nejak nepočítal s tým, akú cenu naberie v takých chvíľach pre mňa ten môj.
Každý pohyb odrazu bolí. Prosby sa zhmotnili. To čo bolo pred chvíľou len pocit, sa zmenilo na žeravé drôty, ktoré obopínajú celé telo. Nedovolia sa človeku pohnúť bez toho aby sa nezaryli hlbšie a hlbšie. Zem sa predo mnou začne hýbať. Vidím ako z nej vystupuje. Hlina sa drží jej bledej pokožky, len zahnité rany ju zo seba pustia, aby odhalili svoj pach. Kútiky jej kmitajú v úsmeve. Nevraživom. Zlovestnom. Popukané pery sa roztiahli do strán ako to len najviac išlo. Odhalili ďalšie ranky a z nich sa pustila krv. Zrazeniny jej stekali po jej brade a ona ku mne zdvihla zrak.
Nechal som ju tam. Napospas smrti, kým ja som ušiel. Je jedno koľko som sa pripravoval na to byť hrdinom, keď táto šanca prišla, zostal som obyčajný človek. Ušiel a nechal ju za obeť, aby mi bohovia darovali milosť. Z takejto obety však žiadna milosť vzísť nemôže. Som mŕtvy. Už teraz sa moja duša varí v pekle a ona mi to každú noc s láskou pripomína.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár