Toľko príbehov, do ktorých sa vkradli kúsky môjho života. Nepatrné, aby náhodou neboli rozpoznané tými, ktorých sa týkajú. Tak nejak sa stalo, že v písaní ostal kus zo mňa. Už je to dávno čo som chcel byť spisovateľom. Dávno pred tým ako upadol pátos v mojich básňach. Zvláštne, že mojich malých diel už vyšli na svet stovky... tri roky do zadu ich bolo presne dvesto a to bol iba začiatok. Pamätám si ako som ich všetky mazal. Čítal a krútil hlavou nad tými čiastočkami seba. Nad myšlienkami, znepokojivými svojou naivnosťou a pohľadom. Nad lžami, ktorými som sa kŕmil. Tak sa i túžba byť spisovateľom stala súčasťou pátosu, ktorého sa bolo treba vyvarovať.
Nie je dobre sa obzerať dozadu.
Vraj.
V skutočnosti, je to ale jediné čo pre seba môžeme spraviť. Treba prehltnúť tie horké sliny, ktoré sa vám pri pohľade na seba vytvoria v krku. Zaseknú sa tam a vám vtisnú do očí slzy ako urputne sa to snažíte celé dostať čo najskôr krkom dole.
Stalo sa mi to práve vtedy. Videl som svoj život. Svoje ponímanie sveta a ponímanie iných. Bolo to ako predčasný boží súd o ktorom rozprávajú ľudia, ktorí pred ním vraj stáli pri svojich posmrtných zážitkoch. Ktorým Boh na dlani rozprestrel knihu s ich životom aby si ju prelistovali a sami nad sebou vyriekli ortieľ.
Možno to ani nebolo tak odlišné, až na to, že všetci takýto po podobných zážitkoch Boha našli, no ja som ho nadobro stratil.
Toľko toho bolo odrazu len lož ktorou som sa kŕmil. Tie pocity o možnej velkosti jednotlivca o hrdinstvách a kráse všetkého.
O osude a bytí ako takom. Človek potrebuje pocity. Pomáhajú mu vidieť veci tak, ako ich vidieť chce. Možno pre vás nie, ale pre mňa je to jedna z najsmutnejších vecí na svete. Sme ako baktérie na počiatku zeme, keď prvé tvorili zo svetla kyslík a tie po nich si v kyslíku našli vlastný druh obživy. Tak sa i my živíme niečím čo vyvstalo dávno pred nami, možno nadobro obratí o schopnosť to skutočne pochopiť. Je zvláštne ako vedie mysle a myšlienky pripomínať živé organizmy.
Ako je im často jedno či sú jednotlivcom alebo súčasťou jednotlivca.
Ako sa snažia prežiť v nehostinných podmienkach a vytvárajú predstavy, aby čo i len o malú chvíľu predĺžili svoj život.
Miloval som klávesy a zvuky kladiviek na natiahnutých strunách obmytých lesklým drevom, no už som v nich nevidel toľko krásy ako pred tým. Odvtedy milujem sláky, ťahajúce sa po strunách, vydávajúce občas tak prenikavé zvuky. Tak trošku neprirodzené, majster ich potiahne v neznelej harmónii až si ich pomýlite s nejakým povedomým zvukom. Nemáte ale s akým. Je to ako smutné zakvílenie nejakého tvora, ale v skutočnosti je vám povedomé z vlastného vnútra, pretože presne tak to kvíli v nás. Sme nástroje na ktoré hráme ťahavými slákmi kvílivé tóny do nekonečnej tmy a bez ozveny sa nevieme zladiť do ničoho krajšieho. Snažíme sa byť prenikaví, ale prázdno pohltí všetku prenikavosť, nech je ako chce vypätá a naliehavá...
Človek sa stáva tým čím chce. Nie je to o Bohu ani o karme. Nie je v tom nič z duše.
Je v tom len oko a mozog.
Tak nejak som aj ja zatúžil po pár veciach. Nebyť tak patetický rojko, opustiť hlúposť citového sveta. Vzdať sa túžob, ktoré ma privádzali do rozpoložení , kde moje chovanie, akoby nebolo mojím.
A tak sa aj stalo. Nenápadne, skoro presne tak, ako som si želal. Moje vnútro pustlo, ale nevädlo, aj keď sa občas stal opak. Zrazu ma nedojímalo to čo predtým. Moja myseľ rýchlo vzrastala. Svet sa javil čoraz zreteľnejšie, ale o to menej išiel precítiť.
Bol som v bezpečí. Neohrozovalo ma náhle citové vzplanutie, ani podriadenosť pocitom, ktoré by ma nútili robiť toľko nezmyslov. Vidieť sa takým akým sa len vidieť chcem.
Možno sme všetci iba tým čím byť chceme, len si neuvedomujeme čo všetko naše priania môžu obnášať.
Občas mi je ľúto, že v mojom bruchu nie sú motýle keď vidím človeka, ktorý sa na celú tu pustatinu pozrel a znenazdajky mi pošepkal, že miluje to čo vidí.
Akoby som ho okrádal o niečo čo si zaslúži, pretože sám je nádhernou pustatinou a pár motýľov by v nej krídlami možno ustálilo prúdy vetrov, ktoré sa vedia zničohonič zdvihnúť a nenechajú na nej oddýchnuť jedinému zrnku piesku.
A tak sme len dve holé pláne snažiace sa navzájom spestriť vlastnou pustotou, svet toho druhého. Občas v ňom vyčarovať teplo a nebodaj kúsok ohňa, no vždy len na krátko. Akoby bolo správne nezanechávať v ňom žiadne veľké stopy po návšteve aj keď piesky, ktporé si nosíme so sebou na podrážkach, už sú dávno premiešané medzi sebou a nikto ich nikdy nebude schopný oddeliť.
Ani Boh, ani smrť, ani koniec sveta a všetky sily vo vesmíre. Ostanú v mysli, v tom organizme z dimenzií nad našimi hlavami, ktoré si nechávame odfúknuť tam, kde telo prejsť už nemôže.
Už to nie je také ako predtým. Hľadieť na stovky výtvorov a hanbiť sa za seba. Tvrdiť, že to bol nezmysel a tamto zas prežitok. Hľadím do minulosti a aj tak vidím seba aký som teraz. Posúva sa popri mne ako zrkadlo a ja mám občas pochyby, či to len nie je ďalšia hŕstka sebaklamu a predstáv, ktoré mi napomáhajú, vyrovnať sa s tým aký som vlastne vskutočnosti sám sebe nevyhovujúci.
„Tie dlhé noci bez slov! Čo vymyslím pre svoj ďalší život? Môj stav, to už nie je ani skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo. Je to priam smrť. Som mŕtva duša a som horší ako všetci zločinci sveta. Tí možno ospravedlňovali svoje zločiny povinnosťou, alebo túžili po bohatstve, ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť.
Som zabitý človek."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár