Raz som bol zamilovaný do istého dievčaťa. Jej váhy boli bohužiaľ nahnuté na stranu, ktorá sa vraj nebesiam veľmi nepozdáva. Ešte horšie bolo, že času na nápravu zostalo len málo, keďže jej telo zožierala jedna z tých sračiek, ktorá vám do pár mesiacov vezme život a pred tým vám to ešte pekne osladí. Smrti sa však bála hlavne pre to, čo bude po nej a obaja sme vedeli, že ak existuje peklo, zrejme si ju vezme. Vtedy som tak trochu v mladíckej nerozvážnosti sľúbil všetkým tým vesmírnym silám, že za nebo pre ňu dávam svoju dušu. Bohvie kto si to v tej chvíli vypočul, no keď odišla, už nikdy som nereval, necítil vinu ani výčitky. Za to jej obraz sa drží mojej hlavy ako kliešť.
Počul som raz príbeh o vedúcej nevestinca, ktorá sa po smrti rovnako uchytila v hlave jedného maliara a on nevedel prestať kresliť jej portrét. Volala sa Oyuki a mňa vždy zaujímalo, čo mohlo natoľko spliesť osud dvoch ľudí, že ani smrť ho nedokázala rozpliesť.
Na každú kliatbu vraj existuje niečo, čo ju zruší, často i obráti proti človeku, ktorý sa s ňou zahrával a to niečo si ju vždy skôr či neskôr nájde. To bolo posledné čo si pamätám, že mi povedala. Bolo toho už dosť, pretože s perom, ktoré mi dala som už tak musel byť nanajvýš opatrný. Nemohol som ním prinútiť milionára aby mi dal všetok svoj majetok, bez toho aby som nebol podozrivý a skúmaní celým právnym systémom. Dali sa tak nanajvýš získať snickersky zadarmo od milej predavačky a zrejme by sa dala získať aj ona. Lenže to niečo, o ktorom mi hovorila, bola prvá vec z ktorej som dostal po rokoch naozajstný strach a vziať si ľudské telo proti jeho vôli by sa mi zrejme vypomstilo viac, ako si viem predstaviť.
Predstava obohatenia sa, ma však neopúšťala. Vedel som že to musí ísť jednoducho a bez toho, aby po mne zostali nejaké stopy. Prvé do čoho som sa naozaj pustil bolo stávkovanie, Najjednoduchšie to bolo na boxe. Stačilo si zohnať miesto dole pri uličke a pri nástupe favoritovi, keď podáva ruky fanúšikom, letmým dotykom “naordinovať“ v ktorom kole padne. Síce sa to nedalo urobiť zakaždým, ale nahrabal som si na tom slušný balík.
Tak nejak by to mohlo skončiť a ja by som rád napísal, že som si zvyšok života už len naprával karmu. Ale to nie je také jednoduché.
Začal som chlastať ešte viac ako pred tým. Opíjal som sa kvôli premýšlaniu o tom, k čomu som koho donútil. Opíjal som sa, lebo tam vonku bolo NIEČO, čo mi zjavne vezme všetko, čo som týmto spôsobom naškrečkoval. Ale najviac som sa opíjal aby som aspoň na chvíľu nevidel tvár zosnulého dievčaťa, nad ktorým som odrazu premýšľal viac ako kedy predtým. Je to tak hlúpo smutné, keď vás vlastná hlava núti dookola myslieť na niečo s čím už nikdy nepohnete. Na niečo, čo má svoj neochvejný pomník, ako v priestore, tak i v čase...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár