Ktovie...
Času sa vám bez duše zdá vždy priveľa a tak i krátko je dlho a dlho je na nevydržanie...
Pamätám si ešte modlitbu pred večerou a bezstarostné dobiedzanie matere do súrodencov, že už by bolo načase mať decká. Asi tak dva dni potom čo som jej oznámil, že moja vtedajšia potratila. Bolo to také milé lámanie sa. Hlavne keď som si uvedomil, že aj to decko bola len niečia hra.
Úžasné Vianoce a myslím, že keď raz upriem malému Timimu vianočného moriaka a a jeho tatka si nechám na štedrý deň v práci tak zrovna týmto sa ten kokot pokrytecky vyhne.
Moje prvé Vianoce samého so sebou. V Boha som už prestal veriť dávno, no v ten deň začalo čosi viac, pretože som si prestal byť Bohom aj ja sám. Tak nejak mi bolo z celého toho do revu. Vzťah v ktorom som bol len niečia hračka, rodina, ktorá sa zrejme nikdy hlbšie nezamyslela nad tým čo som im hovoril a ešte k tomu ten, čo bol ku mne najhorší zo všetkých. Ten čo pre zúfalú túžbu po vzťahu bude radšej v zničujúcej pičovine. Ten so zidealizovanými predstavami o ľuďoch. Ten, ktorý dával problémom toľkú váhu až ho lámala a on sa potom smel skrývať v tej pritrpko chutiacej sebaľútosti...
A tak som ležal v posteli a držal v rukách celý svoj život, ako uhľovočiernu guľu plnú sračiek.
A moje oči do nej hľadeli a hľadela do nej aj moja myseľ. Hľadela hlboko ako hladí len niekto, kto nič nehľadá.
A sebaľútosť zrazu zmizla. Zmizla ľútosť i bolesť. Zmizol svet a zmizol som z neho i ja.
A mne sa v hlave ozvalo
„Aj tak je to všetko jedno“.
A ono to naozaj jedno bolo. Pod všetkými tými problémami, pod mysľami z ktorých vzišli a telami, ktoré ich niesli. Pod hlinou ktorá ich zrodila a za vesmírom v ktorom bola,
bolo holé nič.
Všetko bolo zrazu tak malicherné. Moje pocity voči sebe sa zdali tak obrovským klamstvom. Nechápal som ako som kedysi mohol vidieť nebo, veriť v nekonečno či reinkarnáciu, a nie len to. Ako som kedysi mohol o citoch premýšľať ako o vznešených veciach a ako som si mohol vytvoriť toľko predstáv o sebe. O svojej budúcnosti ale aj minulosti. O tom aký som a ako ma kto vidí, ako na čo pôsobím. Moja myseľ bola holá a ja som ju na chvíľu zazrel, bez všetkých tých sračiek, ktoré človek potrebuje aby prežil. Prežil s inými, prežil tu, ale hlavne prežil sám so sebou.
Bolo toho tak veľa a pritom tie myšlienky, nemali pre vnútro ani za mak váhy. Boli ako obrovské bremeno, ktoré len obrovsky vyzerá. V skutočnosti je však duté a neváži skoro nič, až na to, že týmto bremenom, bolo to nič samotné. Tak obrovské, že sa do neho raz vmestí celý vesmír. A keby len jeden. Zmestia sa do neho miliardy vesmírov v hlavách a pocitoch. Zmestia sa do neho nebesá, kolesá života i Mandosove siene. Zmestia sa do neho všetky božstvá a možno i ono samo, aby tu náhodou nezostalo ani najmenšie “niečo“...
Dnes už je to pre mňa holé bláznovstvo. To hranie sa na Vianoce. Sviatok oslavujúci ľudskú zadubenosť. Saturnálie uspôsobené kresťanstvu. Stromček a tie všadeprítomné symboly, ktoré oslavujú schopnosť mysle, tvoriť z predstáv pevnú hmotu o ktorú sa v tej nekončiacej ničote dokážeme na chvíľu silou mocou držať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a neviem no.. proste mi ostalo ťažko. možno preto, že je niečo-málo pre mňa z toho známe. a možno preto, lebo som ešte všetko nezahodila a je vo mne ešte taká tá detinská viera a tak.
Pekné dni, nehľadiac na to, kto ich ako vyzdvihol, alebo nie.