Je občas celkom fain chovať sa infantilne.
A občas je celkom fain vedome robiť to, čo nemáme.
Občas je celkom fain si posedieť na studených schodoch za klamlivého, prudko slnečného a zároveň chladného počasia. S niekým cudzím.
Bezstarostne sa vysmiať budúcnosti do tváre. Užívať si ako sa slnečným lúčom snažíme brániť žmúrením. Nechcieť sa odtiaľ pohnúť.
Uvažovať o minulosti a snívať o budúcnosti.
Medzitým nezodpovedne filozofovať s polodospelým rozumom o výhodách a nevýhodách všetkého (absurdné, ale zároveň ničoho), čo prichádza v živote do úvahy.
A tak prichádzame na to, že život je v podstate strašne jednoduchý. To len my, ľudia, si ho zbytočne sťažujeme. A čo je horšie? Keď nám ho sťažujú iní.
Je minimálne zaujímavé a nanajvýš neuveriteľné, že nepoznané veci akoby celú väčnosť boli dobre známe. Že veci tak chcené sú odrazu neželané.
A tak sa začíname spytovať, že prečo tá lavína neželaných emócií, keď všetko bolo v takom poriadku. V takom kľude.
Ja sa nechcem báť. Chcem len istotu. Ja nechcem stereotyp. Chcem len chaos.
Zvnútra ma zožiera niečo, čo neviem čo je. Desí ma niečo, čomu chcem zasa predísť.
A ja len znovu vedome robím to, čo nemám...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
husky
3. 3.marca 2010 21:49
naco ten anglicky nazov?
Napíš svoj komentár