Iris

Odkedy som pochopil, že svet nieje mojou predstavou, objavil sa predo mnou Iris. Práve som pochopil, že niektoré veci neovplyvníme, budú sa diať i proti našej vôli a my sme len panáčikovia v hrách osudu i keď si o sebe môžme myslieť, že sme sami hráčmi.
Snáď ho pre mňa nechal vyrásť mŕtvy, vďaka ktorému som to všetko pochopil. No pochopiť som mal viac.

Táto kvetina sa mi zapísala do povedomia naveky. Obrastal ňou hrob mladého človeka...
Mal symbolizovať nádej...
Načo bola nádej mŕtvemu?
Prešli asi dva roky, kým jeho rodičia, dokázali o ňom rozprávať. Sedel som na zemi a vdychoval tú príjemnú vôňu tabaku. Bolo zvláštne, že všade okrem ich bytu ma iritovala. Ale tu...

Pijávali občas víno, no nikdy nevyzerali opito, nikdy nemali opilecké reči ani nič podobné. Dym z ich cigariet mi pripadal ako súčasť niečoho obdivuhodného. Ľudí, ktorý životom preplávali bez vzdoru osudu, s čistou dušou a srdcom na pravom mieste. Ona fajčí celý život "westky lightky" a on "tvrdé paramounthky".

"A to nám hovoril, ako nám ukáže že ich generácia bude lepšia ako naša..."

Hral som sa s hračkami, celkom inými ako som mal doma. Celkom inými ako mala doma väčšina detí...
Títo ľudia viedli svojich potomkov k múdrosti, poznaniu a pritom sa ich snažili naplniť dobrom až po okraj.
Keď teta dopovedala jeho slová, zosmutnela. No ja som v tej chvíli pochopil, čo je to skutočne zomrieť...

Iris bol teda symbolom nádeje a k tomu múdrosti. Vždy som si ho všímal, keď sa mi mihol životom a mihal sa mi v ňom cez obdobia, keď som krásu tejto kvetiny potreboval najviac. Rozhodol som sa totiž poddať osudu, no nie sám...
Cestou časom, mi zomierali blízky a málokedy sa niekto iný okrem mňa rozhodol niesť ich túžby ďalej týmto svetom. Záhrada mojich kosatcov napriek tomu kvitla a kvetov v nej bolo čoraz viac...

No prišli dni, keď som mal poznať silu osudu. Každý raz pochopí ten svoj. Niektorý tesne pred jeho vyvrcholením, iný už na začiatku. Ja som sa toho svojho zľakol, pretože na konci ma čaká iba samota. Ľudia totiž nie sú zrovna skromný a ako ostatný i ja som túžil byť niečím viac, aby so mnou bolo plno ľudí, ktorý ma budú chápať...
Nikdy som sa nedokázal poriadne hnevať na ľudí i na tých, ktorý mi ublížili a ja som pred nimi chcel vedieť zovrieť päsť, nie mať len úsmev na perách. No i tak som skončil ako Dostojevského idiot. Mal som byť len drevenou tabuľou, upozorňujúcou na cestu ku krásnym kvetom.

A tak tu stojím...
Čo na tom, že ma občas dobijú, urazia, zneužijú...
Čo na tom, že raz už nevydržím stáť...
Pretože tak, ako ja nedovolím zablúdiť ľuďom, hľadajúcim túto krásu a ba čo viac, občas k jej vnímaniu dovediem i ľudí, ktorý ju už dávno hľadať prestali a otočili sa jej chrbtom... Tak i osud nenechá túto záhradu nikdy spustošiť a ak raz padnem, postaví k ceste novú tabuľu s rovnakým nápisom.
Ktovie, či aj on bude svoju dušu utešovať tým, že pre jeho vieru, k nemu raz bude osud priaznivý.

"Čo na tom, že je to choroba?" rozhodol, "čo na tom, že je to nenormálne napätie, keď výsledok, tá chvíľka poznania, vyvolaná a skúmaná už po uzdravení, zdá sa krásou a harmóniou najvyššieho stupňa, poskytuje dotiaľ neslýchaný a netušený pocit plnosti, rovnováhy aj zmierenia a vzrušene zbožného splynutia s najvyššou syntézou života?"

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu