zrosené mĺkvym vzdychom...
Čo zrodilo sa vo viere
hoc samým Bohom požehnané
zomrieť má samé
zranené.
Tak skrytá v daždi
píše slová,
keď nemôže byť pri ňom
aby si svorky vlkov vili
na lunu v tieni lúčov slnka
o láske toho tvora.
či žije
a či žila laň
To vedia iba kvapky.
No len les tuší koľko rán
za taký jeden laní život
uštedrí osud vratký.
A ja som možno iba list
a vitie dravej tlupy,
nemohlo ma vraj neobísť
keďže tak vetrom ošľahaný
radi sú na slová skúpy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár