Objavenie skrýš
Fusto po odchode z paláca zamieril rovno na statok starého Zucha. Avšak ho tam nenašiel. Preto vyčkával. Čakal ohromne dlho. Časom postupne aj strácal nádej, že prinesie nejaké správy. Salmern sa vrátil spolu s otcom až po mesiaci. Toľko trval výcvik.
Fusto okamžite začal sledovať oboch Zuchovcov. Bolo pre neho až zvláštne, ba podozrivé, že javili taký pokoj. Okamžite zamieril do paláca. Xera našiel v jeho komnatách.
„Pane, je zrejme neskoro.“
„Čo to táraš?!“
„Salmern sa zrejme už stal pánom meča.“
„Kedy si to zistil? Ako sa to stalo? Kde?“
„Neviem pane. Neukázali sa doma celý mesiac.“
„Zo Salmerna sa nám teda vykľul nebezpečný protivník. Nevieš kde ho cvičil?“
„Neviem pane. Zrejme na Brentonskej plošine.“
„To je posvätné miesto Fusto. Ak tam boli, tak ide o svätokrádež a môžem ich dať popraviť. Potajomky hľadaj stopy. Dám ti aj povolenie, aby si sa tam mohol túlať. Dávaj si pozor.“
„Samozrejme pane.“
Fusto znova opustil palác. Tentokrát však tak rýchlo, že za ním ostali oblaky prachu. Dostal totiž koňa, aby sa zbytočne nezdržoval. Dostal pridelených niekoľko vojakov. Vydali sa rovno k Brentonskej plošine.
Salmern sa stal pánom meča až keď opustili Brentonskú plošinu. Odvtedy vedel o každom pohybe nepriateľa. Akonáhle zistil, že Fusto ide hľadať stopy na Brentonskú plošinu, vybral sa okamžite za ním.
„Vojaci, hľadáme akýkoľvek znak osídlenia. Som si takmer istý, že sa tu pred niekoľkými dňami nachádzali podozrivé osoby. Podávajte mi hlásenia!“
Všetci zborovo povedali: „Áno pane.“
Po dvoch v každej skupine sa zakrádali plošinou a hľadali. Salmern ich už sledoval.
Rozhovor dvoch vojakov:
„Čo myslíš, nájdeme niečo?“
„Čo ja viem? Len dúfam, že nikoho nestretneme. Počul som, že sa tu dejú čudné veci.“
V tom okolo nich prebehol Salmern tak rýchlo, že zazreli len tieň.
„Videl si to?“
„Áno. A vôbec sa mi to nepáči.“
„Poďme podať správu.“
„Prepáčte páni, ale to vám nedovolím.“
„Kto je tam?“
„Čo od nás chcete?“
„Táto plošina je súkromný majetok. Daroval ho našej rodine sám Ganor Veľký.“
„Utekajme. To je duch!“
Salmern sa zasmial. „Nie, niesom duch. Ale ak okamžite neodídete, tak sa duchovia stanú z vás.“
„Poďme preč.“
„Súhlasím.“
Vojaci sa rozbehli ihneď preč. O krátky čas však tí dvaja nadobudli odvahu a rozhodli sa dať vedieť Fustovi, čo sa stalo.
„Hádam nás už nenájde.“
„Poďme za Fustom.“
V tej chvíli sa na miesto kde stáli privalila hmla. Salmern použil silu meča. Tí dvaja bojazlivci v okamihu vytasili meče. Jeden sa druhému oprel o chrbát.
„Tak vy sa hodláte postaviť mne? Neviem kto vás zakope, ale ja to nebudem.“
Obaja v tom okamihu zbadali tmavú postavu, ako k nim uteká. V ruke niesla ozubený meč.
Nastal krátky zápas, po ktorom neostal ani jeden z dvoch vojakov nažive.
Hmla sa rozprestrela na celú časť plošiny, na ktorej sa nachádzali. Fusto márne zvolával dvoch vojakov, ktorý mu chýbali. Nakoniec sa rozhodol vrátiť sa. Keď sa vracali, našli mŕtvych vojakov, ktorý mali rozpáraný hrudník a jednému chýbala noha. Fusto v momente ušiel do paláca a v pätách sa mu hrnuli vojaci.
„Čo sa stalo Fusto?“ – hromžil Xer, keď zbadal jeho prestrašený výraz.
„Pane, na Brentonskej plošine niekto zabil dvoch vašich vojakov. Obaja boli rozpáraný.“
„Zaujímavé. Nebola na nich žiadna značka?“
„Aj keby bola, tak by sme ju nezbadali. Bola tam hmla, taká hustá ako mlieko.“
„V poriadku. Zajtra pôjdem s tebou a presvedčím sa o tvojej správe.“
Na druhý deň sa vybrali na Brentonskú plošinu. Tentokrát však išli spolu, žiadne delenie.
„Zatiaľ sa nič nedeje.“
V tom sa strhla hrozná búrka. Nevyvolal ju však Salmern, ale samotná plošina.
„Mám taký pocit, že sa budeme musieť vrátiť.“
„Žiadne také Fusto. Sme tu aby sme zistili, či tu niekto, okrem nás, bol.“
„Ja len, že tá búrka bude riadna.“
„V poriadku. Postavte nejaký prístrešok na prečkanie búrky.“
Salmern bol v tom čase od nich vzdialený asi 10 km. Zachytil zmenu počasia ešte predtým, ako prišla.
„Zrejme sa tu zase poneviera niekto z vojakov. Tentokrát má však veľmi temnú dušu.“
Trafil sa a takmer veľmi presne. Xer bol až nadmieru temný v duši. Brentonská plošina sa ho snažila odohnať. Bolo známe, že zlo sa tam nikdy dlho nezdrží.
„Xer, mali by sme sa vrátiť.“
„Hlúposť. Musíme nájsť stopy po Salmernovi Fusto.“
„Dobre. Pošlem dva oddiely vojakov, aby hľadali.“
„Pôjdu spolu. Nechcem riskovať ďalších.“
„V poriadku pane.“
Dva oddiely sa teda vybrali spolu na prieskum. Každý z vojakov mal ťažké brnenie. Niektorý mali i luky. Prešli asi 5 km, keď sa zrazu objavilo slnko. Ozval sa veliteľ.
„Vojaci, hľadajte stopy, vyzerá to tak, že tu ešte nepršalo. Aj najmenšie nebezpečenstvo mi hláste. Osobne!“
Vojaci sa rozpŕchli po lese a mali najviac 10 metrový rozstup. Po 2 hodinách hľadania sa niečo udialo.
„Pane, niečo sme našli.“
Objavili chyžku, v ktorej sa odohrával výcvik Salmerna. Ten bol v tom čase už za nimi.
„Veliteľ vojsk patriacich Xerovi. Žiadam ťa, aby si spolu so svojimi vojakmi opustil toto priestranstvo.“
„Najprv mi povedz, akým právom sa tu nachádzaš.“
„Právom vlastníctva.“
Hodil pred veliteľa hárok starého, približne 500 ročného pergamenu. Veliteľ na ňom našiel písmo, podpísané samým Ganorom Veľkým.
„Vojaci, stiahnite sa. Podľa tohto sa celá Brentonská plošina nachádza pod jeho vlastníctvom. Nemáme tu čo robiť.“
Veliteľ spolu so svojimi vojakmi odpochodoval smerom ku základni.
Po pol hodine dorazili ku Xerovi.
„Pane, musíme odísť.“
„A to už prečo veliteľ?“
„Táto plošina patrí niekomu, koho meno by sa malo nájsť v záznamoch o prevode majetku.“
„A to už z akej príčiny?“
„Z tejto pane.“
Podal Xerovi pergamen. Keď ho čítal, jeho tvár naberala čoraz zúrivejší pohľad. A jej farba sa tiež postupne menila.
„Veliteľ, pošlite rýchleho posla nech overí pravosť pergamenu a podpis môjho predka. Ak budú pravé, nech nájdu v listinách meno.“
„Áno pane.“
V tom sa však ozval čudný praskot. Rovno na veliteľský stan sa zvalil strom vysoký približne 20 m. Xer mal jediné šťastie, že v ňom nebol.
„Ten strom je zoťatý pane.“
„Je tam nejaká značka?“
„Áno pane a veľmi zreteľná. Je tu aj niečo napísané.“
„Ukáž mi to.“
Na pni bol vypálený znak rodu Zraner. Dva rôzne skrížené meče rodu na štíte. Pod znakom bol nápis:
Neoveruj, ver!
Bolo jasne vidieť paniku na tvárach vojakov. Strom bol zoťatý jedným sekom.
„Fusto, daj povel na odchod. Ak si Salmern myslí, že mi ujde, mýli sa.“
„Čo mienite urobiť pane?“
„Už sme dokázali, že sa tu nachádza Salmern. Jeho otec tu potom musel byť tiež.“
„Chytiť a popraviť?“
„Samozrejme.“
„Odchod! Smer dom Zuchovcov!“
Toto však už Salmern nepočul. Mieril hlbšie do lesov. Ak Xer vie, kto je, pôjde po ňom.
Medzitým však Xer mieril ku jeho otcovi. Starý dom roľníkov bol neďaleko Brentonskej plošiny. Xer sa tam aj z vojakmi dostali veľmi rýchlo. Starý Zuch bol vtedy vnútri a keď ich zbadal, začal privolávať meč rodu.
„Tam je ten dom. Vojaci, chopte sa zbraní. Zatknite starého Zucha!“
Xer dal rozkaz rýchlo a presvedčivo. Vojaci sa rozbehli a zrútili ohradu.
Salmern zatiaľ mieril nevedno akou silou presne ku otcovmu domu. Zraňovač ho ťahal na miesto boja. Vypočul naliehanie svojho bývalého pána.
„Vládca Xer. Čo hľadáte?“
„Teba. Chopte sa ho!“
„Prečo ma tvoji muži zatýkajú? Máš hádam nejaké obvinenie?“
„Mám. A nielen jedno. Nepovolene si zo svojim synom vnikol pred týždňom na Brentonskú plošinu, kde je akýkoľvek vstup zakázaný.“
„Skús uvažovať, prečo bol zakázaný.“
„Vojaci, chopte sa ho, alebo to mám spraviť sám?“
Keď vojaci vykročili smerom k Zuchovi, znenazdania sa otvorili dvere. Temný vrzgot a pomalý pohyb postavy bol odstrašujúci a predsa sa nikto ani nehol. Salmerna ovládol meč a použil ho ako nástroj. Chcel ochrániť svojho bývalého pána a preto si dovolil ovládnuť jeho nástupcu.
„Odstúpte od neho! Nikto sa ho ani nedotkne!“
„Mladý Salmern? Mohol som tušiť, že nás budeš sledovať.“
„Nesledoval vás. Ja som ho zavolal.“
Salmern zdvihol meč do bojovej polohy a pripravil sa.
Vojaci sa ani neopovážili zaútočiť na neho. Vedeli, alebo si aspoň domysleli, čo je to za meč.
„Veľmi riskantné a ľahkovážne. Zaujíma ma však jedna vec. Ako je možné, že som o vás dosiaľ nevedel?“
Vtedy Salmern precitol. Meč ho pustil zo zovretia.
„Otec, čo sa tu deje?“
„Synak, ovládol ťa meč. Ten ťa sem doviedol.“
„Odpovie mi niekto vôbec?“
„Xer. Poviem ti len jedno. My sa zradcom neukazujeme!“
Xer nadobudol červenkastý výraz. Prvý krát ho nazvali zradcom a on sa na chvíľu prestal ovládať.
„Ako si to dovoľuješ? Okamžite ho zatknite. Tentokrát však za velezradu!“
„Otec...“
„Nechaj tak synak. Môj čas teraz vypršal, ale tvoj ešte nie. Teraz choď von.“
Akonáhle Salmern odišiel, meč sa mu vytrhol z ruky a dvere sa zavreli. Jeho odhodilo preč na veľkú vzdialenosť. Pristál za kopcom neďaleko domu. Jediné, čo si zapamätal bolo, že dopadol na kameň a začul silný hluk z domu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár