Kronika hrdonov Mytorianu - časť prvá + úvod

Stará kronika hrdinov Mytorianu

Všetky príbehy boli postupne zapisované a uskladnené v knižnici v meste Monater. Mesto odkryli až počas výprav a bojov o záchranu planéty. Všetky zväzky boli zreštaurované a prepísané. Vzhľadom na tieto príbehy, ktoré zaznamenali rôzne skutočnosti o hrdinoch, si môžeme predstaviť, ako vtedajšia doba vyzerala a ako sa rodila história Mytorianu. Nie je to však jediná kronika.
1. kniha
Dračí muž
Úvod

Keď sa na Zemi objavili prvý predkovia budúceho ľudstva, na Mytoriane boli už prvé vlády. Avšak, ako v každom zriadení, aj tu vznikali časté vojny. Vojenské štáty bojovali medzi sebou a samozrejme, proti hlavnej postave vtedajších časov. Slávny Ganor Veľký si ich podmanil a čoskoro zjednotil celú planétu. Nastolil dlho očakávaný a vytúžený mier.
Dávno pred tým ako nastali tieto boje, sa muž menom Dekoradon rozhodol spolu so svojimi priateľmi, objaviť takzvanú Dračiu bránu. Boli tam aj ženy. Medzi nimi dvojčatá – Drakena a Drenaka. Ďalšia bola Rakadra, Sedronkan, Ronkadra a Fardakron. Spolu sa vydali na dlhú cestu naprieč zemou a morom. Dračia brána sa nachádzala vtedy na konci sveta. Keď sa im ju podarilo nájsť, asi tri generácie pred vojnou, stvorili prvé draky. Každý mal svoj vlastný druh, podľa toho, čo mal v duchu a srdci. Draky mali svoje schopnosti objaviť postupne. Aby sa zaviedol poriadok, mal sa zvoliť otec rodu, najstarší drak. Po krátkom období sa draky tajne rozliezli po celej planéte. Lietali len v noci. Dračí starešini si čoskoro vyhliadli miesto, kde sa majú zdržovať. Drakena a jej Lávové draky sa usadili na lávovej hore uprostred obrovskej plošiny.
Tesne pred vojnou sa tam objavil muž, čarodejník. Požiadal o povolenie vstupu a oni mu to dovolili. V starej jaskyni za veľmi krátky čas postavil vyhňu. Čoskoro si zohnal rudu a pripravil sa na najdôležitejší krok.
Prišiel za Drakenou a požiadal ju o krv draka. Drakena prekvapená jeho žiadosťou nevedela, čo má robiť. V tom čase zahynul mladý drak. Drakena mu telo darovala, ale len pre krv. Wontarentos, čarodejník, hneď začal pracovať. Za dva dni vykul dva meče. Vďaka dračej krvi mali obrovskú silu a moc.
Meče daroval rodu Zraner, ktorá chránila nastupujúcu dynastiu Ganor. Nechcene však pomohol k mieru.
Boje v tom čase ovládli celú planétu. Krv mytorianu sa vpíjala do zeme. Toto krviprelievanie znechutilo Dračích mágov. Pridali sa na stranu Ganora Veľkého a pomohli mieru na svet. Takto však surovo zasiahli do behu dejín. Mier sa dostal na trón príliš skoro. Ganor Veľký bol v neustálom nebezpečenstve, ktorým boli tí, čo ostali po nepriateľoch.
Drakena si neskoro uvedomila, že dračia sila sa dostala do rúk Mytoriančanov, čo sa nikdy nesmelo stať. Keď sa ho pokúsila zničiť Wontarentosa, zajal ju a schoval v podzemnej jaskyni pod hradom Ganorman, sídlom rodu Ganor.
Medzi jednu podobnú legendu, síce jej verilo len málo Mytoriančanov, patril rod Zraner. Jeho mýtický rytieri bojovali po boku slávneho Ganora a chránili jeho rodinu. Ich činy sa dostali až do štádia legiend. Pomaly ich každý považoval za nadprirodzené bytosti. Za ich veľkú odvahu a vernosť im daroval Ganor Veľký takmer celú Brentonsku plošinu a vydal príkaz, aby sa stala posvätnou. Nikto tam už nikdy nesmel vkročiť. Silu im vraj dal čarodejník, ktorého meno zapadlo prachom. Meče, ktoré vlastnili mali magické schopnosti a boli nezničiteľné.
Ganor Veľký založil dynastiu. Jeho potomkovia vládli dlho po jeho smrti a zabezpečovali mier. Staré proroctvá však začali nadobúdať platnosť. Mal sa narodiť nehodný syn, ktorý mal zničiť mier a nastoliť zlovestnú vládu. Každý tomu venoval málo pozornosti. Nikto nečakal, že sa to môže niekedy stať. Všetko bolo však až príliš dobré. Narodil sa dedič trónu, ktorému sa podarilo zničiť všetko, čo budovali jeho predkovia.

1. kapitola
Zradca krvi vládcov

Dynastia Ganor už vládla niečo vyše piatich storočí. Za päťsto rokov sa zmenilo veľa vecí. Okrem geografických sa zmenili aj veci osadnícke. Roľníci zabezpečovali dostatok potravín rastúcej populácii. Niekedy sa objavil niekto, komu robilo dobre robiť zle. Rýchlo sa však stratili. V paláci sa narodil nový potomok vzácneho rodu, ktorý vládol na planéte a udržiaval mier. Tartas Ganor sa veľmi potešil, keď mu oznámili, že sa mu narodil vznešený syn. Ešte v ten deň mu vybral meno.
„Pane, aké meno mu dáte?“
„Xer, to bude jeho meno. Meno hodné jeho stavu a predkov.“

Po desiatich rokoch Xera už otec začlenil do všetkých tajomstiev vlády a neučil ho ctiť si zákony. Xer nevenoval tomu však priveľkú pozornosť a ako každé dieťa sa radšej hral. Obľúbil si hlavne bojové umenia. Jeho učitelia ho naučili správne držať meč, kopiju a štít. Naučili ho jazdiť na koni. Na toto všetko dozeral jeho otec Tartas. Xer bol mladým chlapcom, ale už na ňom bolo vidieť znaky dospelosti, síce málo výrazné.

Po piatich rokoch ho už výučba začala unavovať. Zistil, že vládnuť je ľahkou vecou a že si ho každý váži. Do hlavy sa mu nahrnula pýcha. Čoskoro začal každého ponižovať. Jeho otec si to samozrejme rýchlo všimol.
„Xer, čo ťa to pochytilo?“
„Prepáč otec. Už sa to nezopakuje.“
Xer čoskoro zanevrel na otca. Pred rokom mu umrela matka a Xer bol hrozne smutný. Začal obviňovať otca
Keď sa Tartas vzdialil, Xer povedal potichu osudnú vetu.
„Už príliš dlho vládneš.“

O ďalších päť rokov bol už dospelým mužom a mečom narábal už lepšie ako jeho učitelia. Každý ho považoval za mimoriadne nadaného.
„Xer, zase si ma porazil. Rok čo rok tvoja sila rastie.“
„Drahý Fort. Už čoskoro sa tak či tak odoberieš na otcov dvor a budeš mu pomáhať vládnuť nad armádou.“
„Až taký starec nie som.“
Objavil sa vládca, ktorý prišiel dosť nečakane.
„Synak, už zase si ho porazil?“
„Áno drahý otec. Ale myslím, že už by som porazil aj teba.“
„Vyzývaš vlastného otca?“
„Presne tak.“
Bolo jasne vidieť, že niečo mladému Xerovi chodí po rozume. Zaumienil si totiž, že otca zosadí s trónu. Nebolo to pre neho ľahké. Tím, že teraz vyzval otca na súboj, mohlo vážne ohroziť svoje plány.
„Dobre. Ale počítaj s každou možnosťou. Pamätaj, že všetko má svoj zmysel.“
Tartas si pozorne premeriaval vlastného syna. Xer bol však už chladný ako kameň a len tak ho niečo nerozhodilo. Mal už všetko dobre premyslené. Sám vedel aké chmaty a triky má používať.
„No tak otec. Začneme?“
„Samozrejme. Fort, choď ďalej.“
„Ako rozkážete.“
Xer začal a napádal. Otec odrážal a tiež útočil. Tartas bol však už starší muž a nedokázal toľko vzdorovať svojmu synovi. Rozhodol sa použiť nebezpečnú hru. Nechcel syna však zabiť. O presný opak však išlo jeho synovi. Predpokladal pohyby svojho otca a neúprosne zaútočil. Až vtedy Tartasovi došlo, o čo jeho synovi ide. Xer sa mocne rozohnal, vyrazil meč svojmu otcovi z ruky a naskrz ho prebodol. Fort tam stál ako obarený.
„Xer, čo si to urobil?“
„Beriem si, čo je moje, otec.“
Xer vytrhol meč z hrude svojho otca. Forta konečne začali poslúchať nohy.
„Kam tak bežíš?“
Xer vrhol dýku a Fort padol dole nosom mŕtvy na trávu.
Keď našli na mieste zabitého vládcu v kaluži krvi a jeho sluhu, ktorý bol tak isto mŕtvy vojaci, nedokázali pochopiť, kto to mohol spraviť. V živote neviedli vyšetrovanie vraždy a už vôbec nie vraždy vládcu. Takže ak aj našli nejaké dôkazy, nerozumeli im.
Tento zločin však videl malý chlapec menom Salmern, asi desaťročný. Spoznal kto zavraždil vládcu, lebo sem chodieval už dlho. Bol síce malý, ale zaprisahal sa, že pomstí smrť vládcu, aj keby sa to malo stať o neviem koľko rokov.
Mladý Xer nastolil vládu tyranie. Nikto nikdy na planéte Mytorian nezažil toľkú krutosť. Sprvu milovaného panovníka každý znenávidel. Veľké dane, neustáli strach, vojenské popravy – to všetko spôsobovalo najväčší možný odpor voči jeho osobe a zároveň aj strach, obrovský strach.
Kedysi dávno vládcovu rodinu chránili udatný bojovníci. Bolo jedno, či to boli ženy alebo muži. Vždy boli ochotný položiť život za svojho vládcu. Za prvých pár dní vládnutia Xera, však títo chrabrý bojovníci opustili hradby paláca. Všetci patrili do prastarého rodu menom Zraner. Nikto, okrem vládcu, ich však nikdy nevidel na vlastné oči.

Za desať rokov utrpenia národu sa zo Salmerna stal silný muž zošľachtený prácou a tvrdou robotou na poli. Jeho otec, starý rolník, si ho raz zavolal. Boli pod veľkým stromom, ktorý na nich vrhal chladivý tieň.
„Synak, je na čase, aby si sa dozvedel konečne pravdu o svojich predkoch.“
„Ako to myslíš otec?“
„Patríš do veľmi starobylého a urodzeného rodu synak. Tvoji predkovia kedysi chránili vladárov dynastie Ganor.“
„Veď môj dedo bol len roľník, taký istý ako ty.“
„To bola len pretvárka. Skutočnými roľníkmi sme sa stali, až keď na trón nastúpil Xer. Vtedy som naposledy chránil vládcu.“
Salmerna zaujali slová jeho otca.
„Patríš do rodu Zraner chlapče, ktorý už žije vyše päťsto rokov.“
„Teda toľko ako dynastia Ganor.“
„Presne tak. Je čas, aby som predal meč ochrancov tebe.“
Salmernov otec mu vtedy podal zvláštny meč. Neobyčajne ľahký, pevný, ale najzvláštnejšie bolo, že nemal rovný tvar. Vyzeral, akoby boli na jeho bokoch hlboké zárezy alebo výstupky. Bol svojský nielen tvarom čepele, ale aj rukoväte.
„Otec, ako sa ten meč volá?“
„Vola sa Zraňovač. Nemá to nikde vyryté, ale jeho podpis sa nedá zakryť. Meč sa nedá ani len zničiť.“
„Podľa neho sa volá náš rod?“
„Skoro. Je totiž možné, že meč niekto nazval svojvoľne. Keďže o nás Xer nevie, nemôže nám ublížiť. Jeho otec mu nedal povolenie zasadnúť na trón. Ako si mi sám povedal, zabil svojho otca a my sa zjavujeme len čestným vládcom. Navždy si to zapamätaj synak. Na poludnie sa začína tvoj výcvik.“
„Kde?“
„Na Brentonskej plošine. Nikto tam nechodí. Sú to posvätné lesy, ktoré nám dal do užívania Ganor Veľký.“
Nevediac o tom, že ich rozhovor bol vypočutý xerovým najlepším špehom, rozišli sa každý na inú stranu poľa. Pokračovali v práci, akoby sa nič nestalo.

O niekoľko hodín prišiel špeh do paláca.
„Aké máš pre mňa správy Fusto?“
„Dosť zaujímavé pán môj.“
„Spusť!“
„Zakrádal som sa krovinami neďaleko Brantonskej plošiny. Dobre viete, že sa tam nachádza rodina starého Zucha. Starý Zuch si zavolal syna, Salmerna, a vyrozprával mu istý príbeh, o ktorom dosť pochybujem pane.“
„Začína to byť zaujímavé Fusto. Salmerna poznám a jeho otca tiež.“
„To, čo som si vypočul, mi takmer vyrazilo dych. Viete, čo sa hovorilo po paláci, keď ešte žil váš drahý otec?“
„Môjho otca mi už nespomínaj. Rozprávaj!“
„Už vraj celé stáročia dynastiu Ganor chránili mýtický rytieri rodu Zraner. Z otca na syna a z matky na dcéru sa vraj dedili dva druhy mečov. Jeden sa nachádza na hrade Ganorman. Druhý sa kamsi stratil. Hovorí sa, že ho jeho majitelia odniesli z hradu po úmrtí vášho otca a sami odišli. Dnes som ten meč videl v rukách starého Zucha a predával ho svojmu synovi ako sa to robí len vo vážených rodoch. Mám dôvod sa domnievať, že som objavil prastarý rod, ktorý ušiel s paláca.“
„Vďaka, že si ma informoval. Sleduj ich naďalej. Podávaj mi pravidelné správy o ich pohybe.“
„Samozrejme pane.“
Fusto bol xerovým najlepším špehom. Bol to hnusný chlap. Bezočivý, lakomý, márnivý. Avšak, jeho najväčšou podlou vlastnosťou bola jeho zlomyseľnosť. Pred Xerom sa hral na úctivého služobníčka, ale pred inými nemal zľutovania. Sliedil, sledoval a najradšej špehoval. Xer jeho pozitívne nadanie na tajné operácie hneď využil.
„Fusto, ešte jedna vec.“
„Áno môj pane.“
„Je načase, aby si sa postupne začlenil do hradných služieb.“
„Samozrejme pane. A kedy by sa to malo udiať?“
„Po tejto úlohe. Musíš ju však splniť.“
„Áno pane.“
Akonáhle Fusto odpochodoval, Xer sa zdvihol z trónu a zamieril do svojich komnát. Zaberali takmer polku paláca a najpriestrannejšia bola hlavná komnata. Xer hltal takmer každú informáciu, ktorá sa týkala ochrancov rodu, rytierov Zraneru. Každý pripisoval mečom, ktoré vlastnili, zázračnú silu. Avšak, každý bol určený inému pohlaviu. V paláci ostal iba Zranerkon, meč žien, ako ho nazýval. On však potreboval Zraňovač. Jemu bola pripisovaná ešte väčšia sila. Podľa legendy, ktorá vravela: Ten kto ovláda oba meče, bude vládnuť na tróne naveky. – to znamenalo, že musí mať oba meče, aby ovládal celú planétu na večné veky. Teraz mu v ceste stál len jeden muž, Salmern. Málo cvičený a takmer až prislabý protivník. Xer vytiahol znovu knihy a začítal sa.

Na Brentonskej plošine za ten čas však prebiehal výcvik, ktorý dohromady trval bez prestávky dva dni. Salmern na tretí deň už absolútne nevládal.
„To nič synak. Dnes si pospíš. Času máme zatiaľ dosť.“
„Otec, je pravda, že v mečoch je zázračná sila?“
„Je. Ale časť je v tvojom vnútri. Musíš si absolútne veriť. Mám pre teba však jednu dôležitú radu. Nikde ho neukazuj, ani ho nikde nepouži, kým nedokončíš výcvik. Je to veľmi dôležité.“
„Áno otec. Počul som aj, že...“
„Teraz spi chlapče, otázky si nechaj na zajtra. Prespíme tu. Neďaleko je chyžka. Tam prenocujeme.“
Salmern nechal teda otázky na neskôr. Prešli k starej chyžke a prikryli sa dekami. Salmern padol na posteľ ako zarezaný. Salmernov otec nespal dlho, ale on samotný spal celý deň a noc.
Ďalší deň výcviku začal netradične. Salmernov otec mu prikázal chytiť ho.
Po dvoch hodinách naháňačky už Salmern pomaly ani nedýchal. V tom sa mu niečo zapichlo do chrbta. Pomaly sa otočil. Jeho otec stál za ním a mieril mu na hrudný kôš palicou.
„Musíš byť opatrnejší. Nepriateľ sa s tebou hrať nebude. Obzvlášť ak to bude jeho domáce prostredie.“
„Ako si mohol tak rýchlo utekať?“
„Použil som silu meča.“
„Ako? Veď som ho mal stále opásaný?“
„Lenže kým tvoj výcvik nieje kompletný, meč bude poslúchať len mňa a ak ho požiadam, požičia mi svoju silu.“
„Myslíš, že proti Xerovi budem potrebovať miznúť?“
„Presne ako duch. Ak si budeš veriť, budeš schopný urobiť aj nemožné. Avšak nie všetko je možné. To si zapamätaj. Neplytvaj zbytočne silou meča.“
„Otec, chcel som ti položiť otázku. Existuje aj iný meč nášho rodu?“
„Áno, existuje. Ostal však v hrade. Mal patriť tvojej sestre, ale tá sa nikdy nenarodila. Tvoja matka zomrela pri tvojom narodení.“
„Ako sa ten meč volá?“
„Volá sa Zranerkon. Je rovnako starý ako Zraňovač, ale aj rovnako nebezpečný.“
„Dobre otec, myslím, že je čas pokračovať vo výcviku.“
„Máš pravdu Salmern.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu