Mne to už lezie poriadne na nervy. Čo s toho, že mám super depku = inšpirácie až nad hlavu, čo s toho, že niekoľko hodín v kuse maľujem až si necítim končeky prstov, čo s toho že...??
Ach jaj, zasa sa sťažujem
No vážne neznášam leto, rýchlo meniace sa plány mojej najlepšej priateľky, ktorá nepríde načas, výčitky ľudí, ktorých ani nepoznám a vypisujú mi, že ma nenávidia a že som trápna(ako keby ma to trápilo a kopu iných vecí. Vlastne je viac vecí, ktoré neznášam, alebo som k nim maximálne flegmatická, pričom zoznam vecí, ktoré mám rada je krátky. Nemyslite, že je to len moja vina. Je pravda, že umelci sú komplikované osoby, a spisovatelia majú ťažké povahy, no čo vznikne keď to spojíte? Rozhodne nie optimista.... Rada by som vedela, čo ľudí núti robiť takéto zmeny. Myslím v tých plánoch. Jasné, záleží to od okolností, ale veď máme nejaké priority nie?
Ďalšia vec, ktorá mi nedá pokoj posledné dni sú povahy ľudí. Už som premýšľala, že urobím prieskum, takú mini anketu, no rozmyslela som si to. Prečo sa sústreďovať na kladenie otázok, keď človeka lepšie odhadnem podľa toho, čo sa pýta on sám. Tak moja teória bude buď potvrdená, alebo vyvrátená. Ou, samozrejme, ešte som nespomenula o akú teóriu ide, však? Tak takto, ide o to, že sa snažím dokázať, že ľudia, nech sa majú akokoľvek radi, nech sú s cudzím alebo najbližšou rodinou, nikdy nepovedia to, čo si práve myslia. Jasné, sú úprimný a blaa blaaa blaaaa, ale nikdy nepovedia celú pravdu. Kto vie prečo vlastne? Čo ich núti nevyjadriť celý svoj názor? Ja som s tým problém nikdy nemala. Jednoducho som to povedala priamo, bolo mi jedno, či mám byť milá lebo je to kamoš alebo hnusná lebo je to nepriateľ, jednoducho rovno do očí povedať pravdu a čakať, čo ten človek urobí. To je môj štýl. Kľudne ma zato kritizujte, obviňujte či obdivujte, je mi to ukradnuté. Ja len chcem dokázať záhadu ľudského zmýšľania a javu, ktorý bráni ľuďom povedať vždy celú pravdu. Neviem, či je to priamo strach, no rozhodne to má takú veľkú moc, že to dokáže ničiť priateľstvá, rozvracať manželstvá a likvidovať sebavedomie ranených jedincov.Samozrejme, netvrdím, že za všetko nesie vinu táto pre mňa nevysvetliteľná záhada, no nesie časť viny.
Ďalšou záhadou pre mňa je, prečo tento syndróm nezasiahol aj mňa? Aj moji známi, ktorých okruh je pomerne malý, mi hovoria, že je občas veľmi nepríjemné počuť odo mňa tak kritické slová. No v každom prípade si nato už zvykli. Čo iné mali robiť že?
Tak, ak máte iné teórie o ľudskej polopravde len sa mi zdôverte, s radosťou to s vami rozoberiem. A ak nie, držte mi palce pri mojom výskume
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nemám rada, keď niekto nerozlišuje úprimnosť a unáhlené slová, lebo si myslím, že úprimnosť može prúdiť len z hlbšieho poznania veci/človeka, ku ktrorému sa vyjadrujeme.
Ale toto je moj štýl a priznám sa, že ma raz za čas poteší, keď niekto zámerne prehliadne moju sprostosť....ale aj to je o type priteľstva, kde sa ľudia poznajú na toľko, že si obe strany uvedomujú, čo sa stalo: jeden urobil blbosť, druhý to veľkodušne prehliadol.
Ale samozrejme netreba si nechať srať na hlavu, ako hovorí moja dobrá kamoška