Kierkegaard

Tak to len hovorí o tom ako sme sa rozmaznali.

@lafiziq @1 tak nejak no.. som si pozeral zabery z tej nemocnice v dunajskej strede cele.. a ze velice nic pre slabe povahy upozornenie a vkomentaroch ze jak to moze psychicky dost ovplyvnit. Ale neviem ja som to vnimal tak normalne.. mozno je to tym ze vsetkych tych veci co boli som si velmi vedomy a dost to poznam, aj vela vojnovych filmov som videl. Aj to ze som o otca prisiel tak nahle, ako to nikomu nezelam

Prečo by ľudia mali byt slabí? Každý žije život primerane svojej dobe- to, že niekedy to bolo ťažšie neznamená, že ľudia teraz nemajú právo sa sťažovať. Duševné zdravie je ohrozené aj teraz, stačí si prečítať rozhovor s ludmi z ipčka/liga za duševne zdravie. Veľa ľudí prišlo o rodinných príslušníkov, iným narastajú finančné problémy. Takže ozaj nechápem takéto statusy...

Nieje to len slabosťou - ľudia aj zabúdajú. Minule som resetol babku lebo hundrala ako sa teraz ľudia majú zle - tak som jej povedal že reku nech si ona spomenie ako sa mala v rokoch 1945-1950 a ako sa majú ľudia teraz. Potom uznala že to tak zlé nieje.

@sandriously @3 No milá Sandra, ľudia sú slabší. Psychicky myslím určite menej odolnejší. To sa odvolám na významného psychológa, zakladateľa logoterapie - Viktor Frankl sa volal, prežil 4 roky v lágri. Síce to boli poznatky z druhej polovice 20. storočia, ale postupne ľudia začali byť uviaznutý, aj vplyvom narastajúceho konzumu. (Len taký príklad, ak si vyberám na nete topánky na leto z XY dostupných párov, nakoniec môžem byť menej spokojný ako človek čo si vyberá v Indii len z dvoch dostupných párov topánok a je si istý, že si vybral ten lepší pár.) Sme rozmaznanejší a existenciálne vákuum táto situácia ho len prehĺbi. (Tým nehovorím, že každý zažíva existenciálne vákuum.) Ale sme rozmaznanejší, to je pravda...a rozmaznanosť implikuje menšiu odolnosť. Ľudia majú sa právo sťažovať, to je fakt...len či toho nie je moc.

21. storočie - 1. svetová vojna proti terorizmu, jedna pandémia, milióny migrantov do Európy a Gréta Thunberg! a to je ešte len pätina storočia za nami!

Tak ono ide o to, že ten život pred coronou sme brali ako akýsi svoj štandard, na ktorý sme boli dlhodobo navyknutí. Mnohí sme moc nepredpokladali, že takéto niečo nás zastihne v tak blízkej dobe. Nevravím, že v tom nehrá rolu ani konzumný život, ktorý za posledných 30 rokov svojou aktivitou narástol. Je to obmedzené teraz, musíme vydržať a dúfať, že budem čimskôr lepšie.

@celuloid @6

Bude

Ale zober si ze 21. storocie tu je len chvilu a uz co sa deje

@torpedo08 @10 No o takomto čase v 20. storočí už skončila jedna vojna, jedna pandémia a Mussolini už plánoval pochod na Rím.

Ale este mame 79 rokov za ten cas dame v pohode aj dve vojny a diktaturu a zmenu rezimu aj trikrat

ževraj jeden týždeň lockdownu bude stáť slovensko 1-1,5 miliardy eur ja myslím že je to riadna sračka

@kierkegaard @5 toto je taký argument... to môžem povedať, že v 20storočí tu nebolo až tak zle, ked to porovnám so Somalkom. Táto pandemia je reálny problém a hoci nie sme vo vojne, také matky samoživitelky teraz prežívajú svoju vlastnú “vojnu” každý deň (a nie len tie). Veľa ľudí sa dostalo na hranicu chudoby a nemyslím si, že teraz pomôže, ak budeme tvrdiť, že ľudia sú slabí. Celkovo toto porovnávanie je hlúposť. Rozmaznanosť - pokrok v technike a medicíne je rozmaznanosť? Že sme za tie roky prišli na to, ako si uľahčiť život znamená, že sme rozmaznaní? Ľudia boli zvyknutí na slobodu a pocit bezpečia, ktorý teraz nemajú a je úplne prirodzené, že v niektorých to vyvoláva úzkosť a depresiu. Ľudia nie sú slabí, a ak aj áno, načo ich súdiť a pripomínať to?

@sandriously @14 Ale ja nehovorím, že neprežívajú vlastnú vojnu. Mne ich je ľúto a každý deň ma zmrazí, keď vidím počty v nemocniciach a mŕtvych. Ja nehovorím, že ľudia sa nedostávajú na hranicu chudoby. Neviem čo je ale zlé, konštatovať, že ľudia sú slabší oproti 20. storočiu- keď to je pravda. A ak je môj argument hore zlý, kde sa myslím si aj odvolávam na autority a kde stručne aj problém predstavím, ukáž v ňom logickú chybu. Nie, pokrok nie je rozmaznanosť, povedal som to snáď? Ak nie tak tvoje rečnícke otázky sú len mlátenie slameného panáka. Dnešná rozmaznanosť je to, že človek berie každú svoju potrebu ako hodnú naplnenia, najmä okamžitého naplnenia. Mám chuť na sladké, najlepšie na marsku - musím si ju ísť hneď kúpiť, mám potrebu zmeniť účes, musím sa hneď objednať ku kaderníčke, mám potrebu ísť do hory a a dýchať čerstvý vzduch hoci je hora vzdialená 50 km, nevadí sadnem do auta a idem v najbližší vhodný čas. (Aby si zbytočne nenastavila ďalšieho slameného panáka vo forme otázky "A je zlé ísť ku kaderníčke, do hory a pod.?" tak nie, nie je to vo svojej podstate zlé ale osožné.) Zlé je ale to, že človek stratil trpezlivosť a každú potrebu vidí ako svoje právo, ktoré musí okamžite naplniť. Ako rozmaznané dieťa v tom, že všetky svoje potreby rad za radom napĺňa ako nejaký automat a keď nejakú potrebu naplniť nemôže - dostaví sa frustrácia, spôsobená rozmaznanosťou a nedostatkom trpezlivosti. V 20. storočí , sa nenapĺňala každá potreba - človek musel čakať, byť asketickejší, odolnejší a v tom všetkom - paradoxne šťastnejší. Takže dnešná utilitaristická implikácia - Ak budem napĺňať všetky svoje potreby, tak budem maximalizovať svoje šťastie zjavne neplatí. Dnešný západný človek je rozmaznaný, preceňuje šťastie a veľa iných vecí, snaží sa vyhnúť za každú cenu bolesti a je netrpezlivý. (Pri tej bolesti tuším, že sa ozveš, a budem rád na to reagovať.) A to ešte generácia čo príde, to bude problém, na Slovensku ešte nie, ale inde keď vidím výchovu, tak budú mať veru veselé spoločnosti. Dovoľ, drahá Sandra, ešte reakciu na poslednú otázku- pripomenutie, kritika toho, že - tam to koliesko v stroji nefunguje dobre, treba ho namazať, nie je súdenie ale konštruktívna kritika. Áno, je dobre pripomenúť si raz za čas stav spoločnosti pravdivo aj za cenu bolesti (lebo ľudia nechcú počuť bolestné veci, človeka prebudia z komfortného myslenia.) Povedať to tak ako to je a nie sa navzájom ľutovať a ešte prechádzať do sebaľútosti. Môj prístup - povedať pravdu, za ten dostanem facku to viem, ale človeka môže niekam posunúť. Prístup - ľutovania (I keď súcit, je dobrý, ba nutný, ale treba rozlíšiť kedy a kde) vedie k ničomu. Opäť - ľudia sa boja pravdy, boja bolesti. Ešte po vyčerpávajúcom komentári, ktorý verím Sandra, že si prečítaš, sa tradične musím odvolať na nejakú autoritu. Tu na by som sa odkázal na Ericha Fromma a jemu podobných, oni razili podobné názory ako ja a vo svojom obore (psychológie) sú už legendy.