Hra

Celý život niekoho hrám. Milú, mrzutú, slušnú, vulgárnu, zásadovú, bezcharakternú... Som na javisku života. No svoju postavu nemám. Striedam ich preto jednu za druhou a od každej utekám. Som sama, no som toľkokrát! Hrám. Miestami sa snažím hrať seba. Hrám sa na prirodzenú. No ktorá z týchto postáv to je? Ostávam stáť bez slov. Prečo mi nik ešte stále nepodal text? Som zmätená, improvizujem.

Celý život niečo hrám. Ide stará teta, zahrám sa na slušnú, usmejem sa a pozdravím. Som v meste, zahrám sa na kočku a zatancujem si, zbalím si zadaného chalana. No a čo! Som v kostole, budem veriaca. Doma som bez nálady, akože budem dcéra – rebel. Mám nutkanie byť aktívna, zabehám si. A keď nevládzem, vžijem sa do roly lemry. Sama poupratujem celý byt, dnes som dieťa - poklad.


Všetko je predstavenie, na ktoré sa nik nepozerá a nikoho nezaujíma. No ja do neho zapojím kohokoľvek. Len nie seba. Moje JA si potrebuje oddýchnuť, aspoň do doby, kým ho niekto nezahrá lepšie ako ja sama. A to zvládne hocikto.

Celý môj život len hrám. Som skvelá herečka. Nepoznám voľno, neviem, čo je oddych. Neúnavná. Vytrvalá. Chytím sa každej príležitosti a len hrám. Predstieram. A žnem jeden úspech za druhým. Hľadisko je prázdne, no diváci jasajú. Tlieskajú. Ja sa nezastavím, nepozriem sa na nich so slzami v očiach, nepoďakujem za kvety, ani k nim neprehovorím pár vrúcnych slov.

Ja musím predsa pokračovať v hraní. Pretože onedlho ma čaká najdôležitejší konkurz, na ktorom som už toľkokrát zlyhala. Konkurz na pravdu. Mám hrať hlavnú úlohu. Seba...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu