Jej oči sú len sklenené guličky zasadené do porcelánu. Bábika zaklipká viečkami. Vyžaruje z nej chlad. Chlad a prázdnota. Akési emočné vákuum. Chcem sa jej dotknúť, pocítiť to. Ruka mi však zastane na polceste a ja strácam odvahu. Zneistela som, moje sebavedomie prvýkrát zmizlo.
Jej zlaté vlásky sú rozpustené, no na pleciach ležia podľa presných pravidiel. Pokožka je dokonale biela, napnutá, nedotknutá slnkom. Žiari čistotou a chladom. Mlčí. A práve preto tne do živého. Hľadám v očiach výčitku, smútok, niečo, čoho by som sa mohla zachytiť. No naďalej sa len ponáram do hlbín vlastného svedomia.
Infantka je pre mňa alegóriou na paranoju. Niečím ma ovláda, nemôžem sa tomu brániť. Nedá sa bojovať s bezmenným nepriateľom. Je to len veľké prázdno. Prečo sa toho teda tak bojím? Je to vôbec strach? Cítim nedočkavosť. Každú chvíľu niečo povie, cítim to. Musí! Veď inak by neprišla. Ako môže malé dievčatko vzbudzovať taký veľký rešpekt? Chladom? Dôstojnosťou? Prázdnom? Prázdno... To slovo vo mne rezonuje. Ona prišla za mnou, sama si ma našla. Prišla, aby ma niečo naučila. Tak nech už konečne prehovorí!
Na jej líčkach nie je ani náznak rumenca, pery sú bez pohybu. Telo porcelánovej bábiky len občas rozochveje pokojné dýchanie. Bojím sa jej. Bojím sa seba a svojej reakcie. Pomaly privrela oči a znovu ich otvorila. Žmurkla. Jej dlhé svetlé mihalnice rozvibrovali vzduch. Cítila som nepatrný záchvev. Zrak jej stmavol. Hlavou jemne pootočila napravo a potom spať v nesúhlasnom geste nespúšťajúc zo mňa oči. Alabastrovou rukou si nadvihla krinolínu a otočila sa. Celá jej dôstojnosť sa vytratila, keď sa detskými krôčikmi rozbehla ďaleko odo mňa.
Tak preto si prišla? Aby si mohla bez vysvetlenia odísť? Zaplavila ma vlna hnevu a beznádeje. Nechápem to. Na jednej strane radosť, že som sa jej zbavila a nemusím viac čeliť tomu mätúcemu prázdnu, na druhej strane smútok, že strácam niečo tak krásne a krehké. Som nahnevaná, že ma tu takto nechala. Sklamaná, že som nenašla dôvod, pre ktorý ma našla. Skľúčená, že som znovu sama. Veselá, lebo si môžem ísť voľne svojou cestou. Cítim sa dospelo, lebo odo mňa odišlo dieťa. A detsky, lebo mi chýba hračka. Chýba mi to dieťa, ktoré vo mne vyvolalo taký chaos a pocitové napätie. Prázdno.
A vtedy zastala. Otočila sa ku mne a pravý kútik úst sa jej zdvihol do šibalského úškrnu. To snáď nie. Objala ma, doslova sa na mňa vrhla. Tak predsa! Stála som bez pohnutie v nemom úžase. Až teraz som všetko pochopila. Konečne to začalo dávať zmysel. Mlčanie, porcelán, zmätok, emócie. Celé moje telo prenikol jej pokoj. Blahoželám. Podarilo sa ti to. Retrospektívne som sa vracala ku každému jej non-gestu. To je to, čo som hľadala. Istotu. Pevnú pôdu pod nohami. Pochopenie. A našla som to v sebe a v prázdne, ktoré mi ukázala.
Nemám rada malé deti, no jej detinskosť mi dodala pevnosť a istú dávku vzbury proti všetkým tým nezmyselným a zbytočným pocitom. Infantilná infantka. Má ma v moci a zároveň mám nad ňou prevahu. Som jej dospelá menina. Z jej objatia cítim akúsi sprisahaneckú vrúcnosť. To je dieťa je bezbranné. Využila som situáciu, dodala som si odvahu: „Aké je to ľúbiť niekoho, mať rád?“ Strnula. Schladla a vyspela. Nepozerala na mňa, hľadela kdesi ďaleko cezo mňa. „Nič si nepochopila.“ Nebola to výčitka, len konštatovanie. Prepustila ma zo svojho dvora, našla si iné meninas.
A až teraz viem, čo mi dala. Nechýba mi. Ani nesmútim. Veď už mám vlastné prázdno. Porcelán.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
že wow... toto je fakt úžasné...