Každý má vlastnú cestu.
Každý v sebe skrýva nejaké tajomstvá, o ktoré sa nechce deliť.
Každý má v duši nejakých démonov, ktorý ho denno denne ničia a rozožierajú zvnútra.
Vždy, keď ideme niekoho súdiť, uvedomme si, že možno nevidíme ani tisícinu z toho, čo prežíva alebo čo prežil.
Nedokážeme cítiť a rozmýšľať nad vecami tak, ako to robí on. Nemôžme povedať, čo by sme robili na jeho mieste, či to, čo spravil je správne alebo nie.
Nikto tu nie je na to, aby súdil iných, o to sa postará už niekto iný.
A nie sme tu ani na to, aby sme závideli.
Pretože kto sa dokáže naozaj pozrieť ďalej ako len po povrch, akési pozlátko. Kto dokáže vidieť vnútro vecí? A hlavne. Vnútro človeka?
Koľko krát ste vy stáli na rozhodujúcej križovatke svojho života a okolo vás nebol nikto, kto by vám pomohol nahliadnuť na každú stranu, aby vám povedal, čo vás tam čaká?
Koľko krát pri vás v tej chvíli nebol nik, kto by vás povzbudil, že ste sa rozhodli správne?
A na druhej strane.
Koľko krát na tej križovatke vás čakali len nechápavé a posmešné pohľady nejakých cudzích ľudí?
Akoby sa vám vysmievali, že neviete kam ísť, že ste sa nerozhodli správne, hoci oni to správne riešenie vedeli, ale nepovedali ho?
Ľudia sú ako tí čierni démoni na dne duše každého človeka a rozožierajú dušu celému svetu okolo seba.
A v tých chvíľach je najdôležitejšie mať pri sebe anjelov, ktorý im to nedovolia. Nájsť tých správnych, rozoznať ich od démonov a byť pri nich, keď budú stáť na tej križovatke ONI.
Venované všetkým pravým priateľom, ktorý stoja za to, aby sme ich nazývali Anjelmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár