Sadnem si na posteľ a starostlivo si vyberám náušnice. Možno je to len prejavom môjho puntičkárstva, alebo skôr totálna zbytočnosť. Komu sa len chcem zapáčiť? Dávam si ich do uší a myslím pri tom na to, či by sa viac nehodili žene, ktorá by sa nimi krášlila pre svojho priateľa
Rýchlo sa snažím tieto pre mňa nepríjemné myšlienky zahnať. Len ma sužujú a pripomínajú mi samotu, ktorá mi v tej chvíli jemne prejde po chrbte ako triaška. Zvalím sa na posteľ a zatvorím oči. Cítim sa vyčerpane a mizerne.
Načo celá táto pretvárka? V mysli si premietavam minulé večeri. Flákanie sa po podnikoch s ľuďmi, ktorých tváre si ledva pamätám, o menách nehovoriac. Rozhovory bez pointy nad stolmi s fľašami alkoholu. Povzdychnem si, pretože až teraz si plne uvedomujem, ako sa snažím utiecť pred samotou a ukrývať sa pred ňou v dave. A ona sa po celý čas okolo mňa vznáša ako neviditeľná hmla.
Rukou siahnem pod posteľ a snažím sa nahmatať rozčítanú knihu. Písmená sa mi rozmazávajú a tak ju s nechuťou odhodím.
Nevidím zmysel v ničom, čo robím. Načo si budem kopiť majetok, načo si budem budovať kariéru, keď si ani nebudem môcť zavrieť oči a ležať spokojne s tým, že tým niekoho iného spravím šťastného. Že niekto iný žije preto, aby som bola šťastná ja...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár