na slová sa po zrade už nezmohol.
Radšej mlčal ako povedať niečo,
a ostatní sa pýtali iba “prečo”?
Nikto to nevedel, len on sám,
prečo odvracal sa všetkým nám.
Ako mu pomôcť keď nieto s čím,
kto ho zradil, kde bol, s kým?
Stále jeho tvár ostáva však nemá,
slová v ústach a na jazyku nemá.
Len slzy tlačia sa mu do tých očí,
ktorých zrak od nášho stále bočí.
Otázky nahrádza strach a beznádej,
ako pomôcť duši bezradnej malej,
ako naučiť žiť ho život odznova,
nechce nič, rodinu či teplo domova.
Sám bojuje so smútkom v duši,
srdce mu rýchlo a nahlas búši.
Nie, nepusti ho, nenechaj ho ísť,
musíš ho donútiť ku šťastiu prísť.
On však kráča svojou kľukatou cestou,
kráča sám nočným prázdnym mestom.
Na tejto ceste nesie svoj kríž beznádeje,
už len spomienky na dieťa ktoré sa smeje.
Smiech už na jeho tvári nikdy neuvidíš,
so smútkom v očiach ho v pamäti zvečníš,
nebude viac možnosť s láskou ho objať,
ako ho zastaviť, pane Bože, poraď.
Niet už ako, treba ho nechať len ísť,
aby k pokoju mohol konečne prísť.
Telo padá na zem, naposledy vydýchlo,
odišiel mladý, bez spomienok, narýchlo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár