Bola som šťastná pridlho...

Nechal si ma podľahnúť smútku,
nechal si ma zistiť, aké je to, byť bez teba.
A aj keď som sa snažila zniesť tú bolesť,
nedokázala som sa ubrániť slzám.

Ostala som v samote a ty si bol s ňou.
Nedokážem už skrývať tú prázdnotu,
ktorá ma vnútri rozožiera.
Aspoň som mohla moje slzy schovať v tme.

Nevypil si toho dosť, aby si mi povedal,
že ma ľúbiš, prestávam tomu veriť.
Som druhoradá a ona je tvoja kráľovná.
Ale prečo si mi potom vôbec dal nádej?!
Moja nádej sa začína topiť v zatratení,
keď už som začínala veriť, musel prísť zvrat.

Prečo viem ako chutia tvoje bozky,
keď vraj tak veľmi ľúbiš ju?!
Spomenieš si na mňa vôbec niekedy,
keď sa bozkávaš s ňou?!
Keby tak vedela o slovách, čo mi vravíš
a o tvojich činoch zahalených tajomstvom.

Zlatko, ale aj tak ti všetko odpúšťam,
pretože čokoľvek je lepšie než byť sama.
Viacerí sa ma snažia vytiahnuť z mojej temnoty,
ale ja som sa v nej naučila žiť, spoznávam sa v nej.

Nedokážem zabudnúť na to, ako si ma bozkával,
ale tvoje pery teraz patria jedine jej.
Chcem, aby to skončilo, chcem byť šťastná
s tebou, v tvojom náručí cítiť lásku, čo mi dáš.

Po nociach premýšľam, čo bolo na mne zlé,
či som nebola pre teba dosť dobrá.
A pomedzi plač mi svitla myšlienka,
že ani ja by som si nevybrala seba...

Ale prosím, nenechaj ma zabudnúť...

 Báseň

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu