Slová môjho srdca...

Držíš spomienky vnútri tvojej mysle. Možno sa na to všetko snažíš jednoducho zabudnúť. Tak to už chodí, ak je niečo príliš bolestivé, aby sme sa o tom rozprávali, snažíme sa nespomínať to, ako keby sa to vlastne ani nestalo. Ale aj tak je to stále v nás...Môžeš sa snažiť vymazať z tvojej pamäte, môžeš si želať, aby sa to nikdy nestalo, môžeš dúfať, že to zmizne len tak z ničoho nič, môžeš to všetko vyplakať, môžeš sa vykričať, ale nemôžeš na to nikdy celkom zabudnúť, pretože je to príliš krásne. Bolo to príliš krásne, splnený sen, ktorý sa ale skončil skôr, než si si myslel. Trápi ťa ten koniec, lebo vždy sa trápime ak skončí niečo pekné. Ale napokon, je lepšie mať niečo dobré a prísť o to, než to nikdy nemať?...Ja by som povedala, že nie a viem, že aj ty máš ten istý názor. Pretože, ak prídeš o niečo dobré, tak spomienky na to ťa prenasledujú vždy a všade. Ak to nikdy nemáš, potom nemáš ani spomienky a dokážeš zabudnúť. Bolesť, ktorá nás zviera oboch, strach, ktorý nás zväzuje. Zahanbene zatvárame oči a dúfame v zázrak. Sme oslepení pravdou. Snažíme sa prísť na to, kto vlastne sme. Vo chvíľach, keď temnota odchádza a v mojom srdci žiari slnko, v mojom srdci kričí láska, a v tvojom tiež, možno o niečo menšia, ale viem, že ku mne cítiš niečo viac...Moja láska k tebe stále rastie, toto všetko robím pre teba. Snažím sa bojovať s pravdou, ale postupne sa s ňou učím žiť. Mali sme možnosť všetko vyskúšať a uskutočniť to. Ale teraz sa cítim sama, nie sme spolu. To je reálne. Ležala som vedľa teba, počula tlkot tvojho srdca. Drž ma za ruku a počúvaj moje slová o láske. Neopúšťaj ma. Buď pri mne a nenechávaj ma samú na to všetko. Ty nie si sám. Nikdy. Myšlienkami som vždy s tebou. Zmier sa s tým, že spomienky nikdy nezmiznú. Stále je tu niečo, čo nám bráni úplne zabudnúť. Niečo, čo je v nás...Ostatní mi vraveli, že by bolo lepšie držať sa od teba ďalej a snažiť sa na to všetko, čo bolo medzi nami zabudnúť...ale ja na to nie som dosť silná...Nemôžem od teba utiecť. A aj keď sa na chvíľu od teba odčlením, tak mi stačí jediný tvoj úsmev, pozdrav, gesto aby som sa k tebe opäť vrátila. Keď hovoríš moje meno, je to iné ako keď ho vraví niekto iný. Pozeráš sa mi do očí a máš možnosť nájsť, čo je v nich skryté...možno si to aj našiel, ale ja som to poprela...Ale moja duša a srdce sa vzdávajú a priznávajú, že ma zabíja, keď si preč. Nechcem ťa opustiť, už nie, chcem zostať. Možno cítim bolesť, ale bez teba je to ešte horšie. Viem, že to je zlé, ale svojím spôsobom dobré. Môj rozum sa snažil nahovoriť môjmu srdcu, že to bude lepšie bez teba, ale ono ho vždy premôže. Čo mám robiť? Snažím sa dať svoje srdce niekomu inému, kto by mi pomohol zabudnúť a zahojiť moju bolesť, ale moje srdce je stále tvoje. Iba v tvojej prítomnosti je moje srdce naozaj šťastné, nedokážem ho od teba odpútať, táto láska mi spôsobuje bolesť...Ale tu, na tomto mieste vidím všetko, o čo som prišla a všetky moje chyby. Príliš dlho som sa premáhala a bojím sa, že je príliš neskoro. Kde sme boli, kým sa toto všetko stalo? Potrebujem len jednu šancu. Pretože ty v hĺbke tvojho srdca tušíš, že ťa milujem, milovala som ťa celý čas. A chýbaš mi, chýba mi to všetko. Stále snívam, že raz budeme spolu a ty už neodídeš. Na kolenách prosím, aby sa môj sen stal opäť realitou. Možno plačem, ale nevzdávam sa! Pretože verím, že ty vieš, že ťa milujem. Chcela som len, aby si zostal. Pretože som potrebovala počuť, ako ma máš veľmi rád zatiaľ, čo ma držíš v objatí. Túžim po tvojich slovách, povieš mi „milujem ťa, miloval som ťa celý čas, prosím ťa odpusť, že som ťa nechal čakať tak dlho.“ Verím, že raz ma budeš držať a už nikdy ma nenecháš odísť. Ver tomu so mnou...

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu