ktoré mi šepkajú, aby som to vzdala.
Túžila som vzplanúť v plameňoch slobody,
no ja len postupne zhasínam.
Cítim ako v démoni požierajú moje telo,
moje srdce hnije, tak prečo stále cítim bolesť?
V ušiach mi znejú tie známe symfónie smútku,
vnútri umieram.
Smejem sa ako psychopat na mojej bolesti,
nie je tak nádherné cítiť ju?
Zbytočné preliatie krvy...
Jazvy sa opäť otvorili.
Nechty zaryté hlboko v koži,
výkriky do prázdna, ktoré nik nepočuje.
Ten krik je vo mne.
Vnútri umieram.
Už pochybujem o vzácnosti mojich sĺz,
sú tak veľmi prirodzené.
Aký to má všetko zmysel?
V zajatí depresie čakám na svoj koniec.
Raz už nikdy nebudem zlomená,
a moja bolesť upadne to zabudnutia.
Nie dnes, je tu príliš veľa viny na zaplatenie.
Pri pohľade na mesiac prosím o odpustenie.
Nikdy neprestanem cítiť,
chcem sa pokúsiť opäť vstať.
Pravda bude povedaná.
Problémy vykričané.
Túto vojnu vyhrám! Raz...
Už nebude viac zbytočných obetí!
Nie dnes...nie zajtra...
Teraz len zatváram oči a vnútri umieram.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár