Nie je toho trochu veľa?
Argument upadá, túto cestu si vlastne volíme samé ...
Pred niekoľkými rokmi som sa narodila ja (žiaden chabý pokus o životopis).
Vyrástla som do sveta kde odomňa očakáva každý všetko a nie je na tom nič výnimočné.
Pred XY rokmi narodená moja mama, ktorá žila rôznorodým životom na okraji malej dedinky.
S knižkou "Anna zo zeleného domu" v ruke a v starých roztrhaných rifliach kráčala po schodoch do svojej ružovej izby.- nie vtedy to ešte nebolo trendom, inú farbu nemali.
Skrývala sa v kadibudke (myslím že sa tam nezdvojuje žiadna spoluhláska) ,keď s kamoškou tajne skúšali fajčiť otcove cigary.
Spoločne to tam všetko podpálili, aj keď ani len netušili čo je to pyrománia.
Dnes ja, vchádzam do tej iste (teraz už bielej) izby krátiť svoj čas s kamarátkou "v ruke" , vkládame do kúsku sveta nádeje že tu to bude iné.
Viete otom, že čas letí aj na najskrytejších miestach sveta?
áno, aj tam prišlo euro ,
aj tam budujú nové cesty aby napravili tie staré na ktorých si moja mama možno pamätá každý krok.
Skrývačka s časom nevyšla,
prehrali sme,
alebo len možno ...
Zišla som dolu po schodoch.
zachytila pohľad dvoch vráskavých očí a hneď som pochopila, že aj keď sa s ľudmi roztrhlo vrece jej chýba možno práve jeden človek ktorý by ju vypočul.
Moja babka, narodená ... isto v tých najlepších rokoch.
Všetky žijeme v inej dobe, všetky máme iné spomienky , iné očakávania a som presvedčená že aj iné hodnoty, ale jedno máme spoločné .
Každý by chcel žiť o kúsok lepšie ako predtým
Priveľká snaha asi odháňa šťastie.
Akoby mu niekto povedal, že aj jeho chcú nahradiť ľudským pričinením , ono sa urazí a odíde.
Možno by sme niekedy mali veci nechať len tak.
Možno by sme boli prekvapení vývojom situácie.
Neviem.
Opäť je leto, babka kričí že černice už dozreli, ale že ich máme nazbierať len toľko koľko potrebujeme.
Má pravdu, myslím že mi to treba často pripomínať.
Z polorozpadnutej poličky vyberá ešte rozpadnutejší album,
ktorý bol v tom čase vrcholom všetkých albumov.
ľútostivý pohľad som si nemohla nechať pre seba,
opätovala mi ho s nechápavým výrazom v tvári,
akoby chcela povedať, že jej trendy netreba.
Obrácala som stranu po strane,
sem tam odlepovala fotku jednu od druhej
smiala som sa...
niežeby niečo bolo smiešne ,
bolo to skôr úsmevné.
Dokonca aj výrazy na fotkách boli celkom odlišné od tých dnešných.
úprimne, neviem si predstaviť moju babku s našpúlenými perami v podprsenke, poprípade s odloženými vytlačenými rpčkami z pokecu.
Rozprávala mi príbehy- o mame o láskach o dome, rada ich rozprávala.
Dej bol približne rovnaký no končilo sa to vždy inak.
Myslím, že má právo prikrášlovať si vlastnú minulosť , vlastne myslím že to robíme všetci ...
len tak trochu inak....
veď je predsa rok 2008
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
4
mna oslovilo najviac toto :
Možno by sme niekedy mali veci nechať len tak.
Možno by sme boli prekvapený vývojom situácie.
Neviem.
najma to neviem na konci
(ostatne komentare ja komentovat nebudem bo sa ... neoplati )
Možno by sme niekedy mali veci nechať len tak.
Možno by sme boli prekvapený vývojom situácie.
Neviem.
najma to neviem na konci
(ostatne komentare ja komentovat nebudem bo sa ... neoplati )
5
mne sa to páčilo...takto som si spomenula na svoju babku, ktorá už je dávno tam v lepšom svete a presne to iste sme robievali aj my. Bude mi ľúto nepozerať si fotografie z tej a tej doby a udivovať sa nad tým ako ten čas neúprosne uteká... ... tiež mi rozprávala príbehy, rozprávala o všetkých fotografiách veľmi živo... no v tej dobe boli tie fotky aj vzácne... nie ako teraz... teraz sú samozrejmosťou, no nie vzácnou spomienkou...možno o pár rokov...
Napíš svoj komentár
Dievča ,máš mozog