Príbeh

Včera som odpísal na eden blog o písaní knihy a tak ma to nejak chytilo, hneď som schytil papier a pero a zaačal písať. V škole bolo veľa zastupovaných hodín...to je hovadina, prejdem k veci - celý deˇn som písal a zrazu...je tu prolog, tak prosím, píšte, budem dávať aj dalej, len chcem vedieť ake to je (hlavne kritiku prosim )








Prológ

„Chraaaaaaa Chraaaaaaaaa..... zobuď sa Charlie.“ prišla Jean – Charlieho mama - do jeho malej izby. Pani Lanbertová bola milá a starostlivá Charlieho matka. Bola útlej, chudej postavy, mala okrúhlu tvár s výraznými modrými očami a pery mala akoby jednu tenkú čiaru. „Chraaaaaa“........ „Charlie, vstávaj, zmeškáš školu.“ povedala pani Lanbertová milým hlasom. „Áno mami, veď už id... chraaaaaa.“ Charlie znova zaspal, ako inak keď vás niekto budí o pol šiestej. Budík na Charlieho malom nočnom stolíku cinkol nepríjemným zvukom, ktorý sa vrýval do uší ako hlučná píla. „Charlie, už aj vstávaj, zmeškáš prvý deň v ôsmom ročníku, pohni si!“ Jean nemala rada, keď jej syn nechcel vstávať a už jej trochu dochádzala trpezlivosť. Hlasný krokom sa vybrala k dverám, pootočila zlatou kľučkou a odišla z izby. Charlie sa ešte chvíľu prekladal z jednej strany na druhú, potom si pretrel oči, sadol si na posteľ a konečne sa z nej dostal - no po dvoch mesiacoch sa mu ani trochu nechcelo. „Mami, ja nechcem ísť do školy.“ zakričal Charlie z izby, jeho unavený hlas sa dostal do kuchyne k Jean. Ach, do kelu prečo len nemám kiahne ako Jack?!? Skoro polovica jeho mesta hovorila, že nejdú do školy no on mal vždy tú smolu, že jeho choroba vždy obišla tou najdlhšou cestou. „Charlie, musíš ísť do školy a už aj sa choď umyť a obliecť, inak sa fakt nahnevám“. Charlie vyšiel z izby, pomalým krokom. Prešiel cez vŕzgajúcu drevenú podlahu, každý jeho krok sa ozýval po prázdno tichom dome. Na okienko na chodbe vo veľkom kvapkal dážď. Popri schodoch na prízemie sa dostal do malej kúpeľne vykladanej bledomodrými obkladačkami. Svetlo lampy sa odrážalo a spôsobilo pekný svetelný efekt. Chvíľu sa obzeral – akoby nevedel kde je umývadlo, ale nakoniec sa k nemu dostal – Vybral s plastového pohárika kefku, farebne ladenú s obkladačkami a umyl sa. Keď vchádzal späť do svojej izby, znova si nevšimol klopkanie dažďa na starodávne okno. V izbe zastal na prahu dverí a povzdychol si. Ako ja neznášam prvé dni v škole. Opatrne prešiel cez prah, akoby to bola nejaká brána do iného sveta. Jeho izba bola celkom malinká – pripadala skôr ako komôrka – mal v nej len jednu skriňu, malí stolík, o ktorom si Charlie myslel, že je minimálne z druhej svetovej vojny – čo by zodpovedalo veku domu - jednu malú kvetinu a posteľ. Najviac sa mu páčilo jeho malé, skôr lodné okienko. Sadol si na posteľ, obliekol si rifle a jeho obľúbené pásikové tričko s dlhými rukávmi a obul si svoje bledo-hnedé jesenné topánky. Myslel si, že ticho, ktoré v tej chvíli panovalo v jeho izba nemôže nič narušiť, tak si ľahol s znova skoro zaspal. „Charlie, daj si tú modrú bundu.....vieš tú hrubú, vonku dosť fúka“ zakričala pani Lanbertová z kuchyne. Charlie si vzdychol. „Dobre, mami.“ Na schodisku pocítil studený vietor z otvoreného okna v kuchyni, Na starodávnom vešiaku bola zavesená Charlieho bunda. Obliekol si ju a zamieril k vchodovým dverám. Len čo ich otvoril, konečne si všimol jesenný vplyv počasia v Anglicku. No pekne, zase prší. Doteraz si Charlie myslel, že to bude obyčajný deň, no svojím vystúpení z dverí domu sa zaplietol do sérii udalostí, o ktorých sa mu nikdy ani nesnívalo. Chvíľu stál pred vchodom, no potom sa vybral do monotónneho kvapkania dažďa.

Vyšiel na jednu z veľa jednotvárnych ulíc v Birmingahme - a chcel sa - ako obvykle dostať na miesto o dve ulice ďalej – kde stáva školský autobus - keď tu zrazu, na križovatke ulíc sa z čista-jasna zjavil čierny rolls royce. Ako sa tak približoval okolo domov, kde každý bol rovnaký, Charlie si uvedomil, že ho sledujú. Zahľadel sa priamo do čelného skla a snažil sa spoznať kto v ňom je. Videl dvoch zvláštnych ľudí, upierajúcich zrak priamo na neho. Mali dlhé béžové plášte, na krátko ostrihané vlasy a v ušiach slúchadlá. V tom, keď zastali pri jednej predzáhradke s odkvitnutými ružami vystúpili z auta a začali utekať za Charliem, no on zostal chvíľu stáť ako prikovaný, ale na šťastie sa za pár sekúnd spamätal. Začala sa hra na mačku a myš. Charlie sa rozbehol a skočil do čudne prepleteného kríka nemilej pani susedy. Dvaja divní ľudia – ako im Charlie v rýchlosti vymyslel meno - bežali po mokrom asfalte za ním. Na ulici nebolo počuť nič, okrem dvoch hlasov, ktorých majitelia sa obzerali po okolí a Charlieho prerývaného dychu. Charlie v jednom okamihu - keď sa nepozerali - vyskočil spoza stromov a utekal po udržiavanej záhradke za dom. Keď prechádzal za dom okolo malej dielne zakopol o plech. Jeden divný si to všimol a upozornil toho ďalšieho. Aj druhý si všimol chlapca ako bežal cez šuchotavé napadnuté lístie z okolitých stromov a utekal ku koľajniciam, hneď za dlhou záhradou. Mokrá tráva čľapotala každému z nich pod nohami. Na konci záhrady boli drevené dvierka na hrdzavých pántoch. Charlie zobral školskú tašku a hodil ju z celej silo o dvierka, ktoré s rachotom dopadli na zem. Taška spadla vedľa diery, ktorá zostala po dvierkach. Prečo naháňajú mňa, čo som im urobil? Charlie sa na začiatku koľajníc o kameň, ktorý si síce všimol, no neskoro a spadol na koľajnice. Charlie sa kĺzal po mokrých koľajniciach, zastal a jeho telo ochablo. „Pozri Carl – jeden z divných-, ten chlapec je v bezvedomí, a oproti sa rúti vlak“ zakričal John – vysoký, trochu zavalitý, druhý divný. Hukot vlaku bola jediná vec, ktorá bola v Carlovej hlave. Rýchlo sa rozbehol, skočil cez koľajnice a schmatol Charlieho za golier. Dopadli na klzký, štrkom vykladaný kopec a začali sa kotúľať dolu obrovskou rýchlosťou. O pár sekúnd na to vlak s hukotom prefrčal cez koľajnice a rozdrvil kameň, ktorý sa roztrieštil na stovky kúskov a jeden zasiahol Carla do pravého líca, kde mu teraz zostal malá brázda, z ktorej po drobných kvapôčkach stekala krv. Ani si nevšimol, že krváca, jeho misia bola predsa jasná – dostať Charlieho za každú cenu. Charlie – ešte stále v bezvedomí o ničom čo sa stalo netušil. Čo sa tu deje? Prečo je všetko biele? Som v nebi? Carl sa rýchlo pozviechal, a pozrel sa na kopec a na bezvládneho Charlieho. Na šťastie to bol malý kopec, lenže trvalo dlho, kým sa dostali cez klzký mokrý štrk. Prešli cez koľajnice, Carl mal okolo seba prehodeného Charlieho a pri diere po dvierkach John vzal Charlieho mokrú, zablatenú tašku. Okolo Vyschnutých čerešňových a broskyňových stromov sa dostali k domu a naspäť na ulicu. Medzitým sa Charlie dostal z „neba“ a Carl ho strčil do auta. Rolls royce bol v momente zablatený a mokrý. Na vedľajšom sedadle bola kôpka Charlieho suchých vecí, do ktorých sa s radosťou prezliekol. John s krátkymi tmavými vlasmi, hnedými vodnatými očkami a dlhým pokrúteným nosom trpezlivo čakal, no Carl s blond vlasmi a bledozelenými očami bol zrejme netrpezlivý človek. „Nepokúšaj sa utiecť, máme zbrane.“ Charlie pozoroval vysokého a tučnejšieho Johna, ktorý kontrastoval s tým malým a chudým Carlom. „Pôjdeš do školy, aby sme nevzbudili podozrenie, v škole sa tvár akoby nič, snaž sa čo najskôr prísť späť do auta a my ťa odvezieme preč, niekto ťa chce vidieť, rozumel si?“ Charlie si to zopakoval dva krát v duchu. Už prechádzali po hlavnej ceste, kde každé auto vyšplechlo značnú časť vody na sklo čierneho rolls roycu. „Áno, idem do školy, škola skončí a ja idem s vami, ale kto ma chce vidieť? John a Carl – akoby mali veštecké schopnosti – sa presne v tej istej sekunde na seba pozreli. „Hej John, myslím, že to mu na začiatok môžeme povedať, je to Georg Clearworter, a chce ťa o niečo popro...“ nestihol odpovedať, lebo medzitým auto prudko zastalo a dostali pri Charlieho školu, kde vyskočil z auta. John a Carl sa zmätene, znova sa v tom istom čase na seba pozreli. „No nič Carl, povieme mu to potom.“ John sa pozrel na Charlieho miznúceho vo dverách školskej budovy. „Zaparkuj niekde, kde nás nikto neuvidí a kde budeme mať výhľad na Charlieho, Georg ho potrebuje, nemôže nám utiecť“ smutne povedal John. Rozhliadli sa po dažďom zaliatom školskom areáli, zazreli nakrivo orezané kríky, veľké ihrisko a trávnik. Auto sa pohlo na bočnú ulicu. Carl zaparkoval pod tri veľké stromy, kde auto nebolo vidieť. „Toto je dobré miesto“ pochváli ho John. Chvíľu pritakával hlavou na dobre vybrané miesto na parkovanie a na jeho tvári sa v momente zjavil znudený výraz.. „A teraz tu budeme musieť trčať a čakať“ Carl to ešte znudenejšie zopakoval. „A čakať“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu