1. - KAPITOLA SÍDLO CLEARWORTEROVCOV
Prvé dve hodiny ako-tak ušli, no tretia bola neznesiteľná – bola to geografia. Pán učiteľ Shilder povedal pri vstupe do triedy: „Taaaak, celú hodinu skúšam“ všetci zhíkli. V iných školách bolo zvykom, že v prvý deň nič nerobili, ale v Charlieho škole chceli učitelia opakovať učivo minulých ročníkov. V triede panovalo hrobové ticho, Charlie si bol istý, že ho učiteľ vyvolá, pretože polovica triedy tu nebola. Učiteľ Shilder išiel podľa abecedy. Keď prišiel rad na Marie Loonovú – hneď pred Charliem – bolo desať minút do zvonenia. Charlie rozmýšľal, čo by mohol urobiť, on sa síce učil, ale pri strese, ktorý práve prežíval, by ledva dokázal splietať tri vety. Marie sa pomaly postavila a prechádzala pomedzi nahnedo natreté lavice. „Marie, prosím naťahuj to“ poprosil ju Charlie keď prechádzala popri ňom. „Pokúsim sa“ odpovedala s úsmevom Marie a žmurkla na Charlieho. Po siedmych minútach Charlieho neustáleho obzerania na hodiny s ťukania do lavice Marie skončila. Pán Shilder jej dal dvojku, pozrel na hodiny a škodoradostne sa zasmial. „Charlie Lanbert“ vyhlásil napokon. Charlie sa postavil a pomaly sa vybral k tabuli. Hodiny tikali možno päťkrát pomalšie ako vždy a pán Shilder sa ešte stále smial. Dve minúty, dúfam, že zazvoní čo najskôr. Len čo dostal Charlie prvú otázku, zazvonilo. Tvár pán učiteľa bola odrazu akoby plná citrónov, nahnevane pozrel na hodiny, niečo si vzdychol a keď odchádzal nepríjemne pozrel na Charlieho. „No, Lanbert, mal si šťastie“ Ďalšiu mali matiku – tú Charlie vedel aj keď bol v takom veľkom strese – a posledná hodina im odpadla, pretože Pán učiteľ dostal kiahne. Charlie sa nesmierne potešil, pretože chcel vedieť čo od neho chce Georg Cleartworter. Charlie ako prvý s treskotom rozčapil dvere na ich triede, ktorá sa badateľne roztriasla. Charlie prefrčal po mokrých schodoch, ktoré umyla upratovačka, prefrčal okolo dverí do jedálne a hneď utekal a hľadal auto, ktoré ho ráno priviezlo, ale nikde ho nevidel. Dážď ešte stále bubnoval po oknách školy, Charlie bol do nitky premočený a v hustom daždi nebolo vidieť ani na dvadsať metrov dopredu. Na veľkom pozemku nebolo žiadne čierne auto, dokonca by sa dalo povedať, že tam nebolo žiadne auto. Ulica okolo školy bola tichá, Charlie tam len tak stál, prvý žiaci, ktorý nechodili na obed sa zbiehali okolo vchodu školy, a pri Charliem bolo teraz toľko ľudí, že ho tam nebolo vidieť. Teraz by mohla byť nejaká šanca utiecť. Charlie sa už pohol, že prejde okolo školy na zadný vchod. Ale určite ma pozorujú a keby som sa rozbehol, chytili by ma. Charlie si spomenul, aký boli Carl a John naliehavý, takže by ho nenechali utiecť. Zrazu sa začali objavovať aj autá, spolu s čiernym rolls roycom a hneď sa Charlieho plány na útek zničili. Nesmelým krokom sa vybral do stále hustého dažďa a bol tak premočený ako ešte nikdy a jeho kroky smerovali k autu. Obišiel malý krík v ktorom sa ako prvák skrýval pred jeho nepriateľom Jackom. Až teraz si vlastne uvedomil, že ide do domu Jacka. Nakoniec sa dostal k rolls roycu, otvoril zadné dvere a nasadol. Na podlahu nakvapkalo aspoň päť litrov vody z Charlieho oblečenia. Na sedadle vedľa bola druhá kôpka oblečenia, ktorú si Charlie obliekol. Počas toho nastalo veľmi trápne ticho, Carl a John sa pozerali na krík oproti, akoby ich hypnotizoval a na koniec, keď sa Charlie prezliekol a hodil mokré veci do vreca sa ozvali. „Ahoj, ako bolo?“ hrubý Johnov hlas sa ozýval po celom aute. Na Charlieho tvári bola vidieť netrpezlivosť, ale aj tak sa zachoval nezúčastnene. „Nič moc“ Napokon sa rozhodol, že predsa len dá najavo netrpezlivosť. „Nevedel som sa sústrediť, celý deň som myslel na to, čo odo mňa chcete, poviete mi to konečne?“ spýtal sa Charlie. Znova sa na seba pozreli, dážď monotónne kvapkal, Charlie pomaly zaspával. „Georg ti to povie, uvidíš, nebuď taký zvedavý, a možno..... podľa toho čo hovoril Georg, no nič, kašli na to“ Carl sa musel ovládať aby náhodou nepovedal viac než by mal. Auto sa dostalo z školského pozemku, potom z Charlieho štvrte, neskôr míňali aj samotný Birmingham a dážď pomaly, ale isto vystriedalo slnko. Išli asi dve hodiny po monotónnej krajine, kde každých päťdesiat metrov bol vysoký strom. Charlie v tento moment rozmýšľal hlavne nad svojou mamou Jean. Nevedel, čo by tak mohla robiť, asi si myslí, že o chvíľu príde zo školy, no on nepríde. Rozliehal sa v ňom obrovský žiaľ, nevedel, či sa za mamou vráti o deň, o týždeň, o rok, alebo dokonca či sa k nej niekedy vráti. Piaty strom, šiesty strom, siedmy strom....... Po chvíľke počítania stromov Charlie zaspal.
Auto sa rútilo medzi jesennou krajinou Anglicka. Slnko ešte stále svietilo, no bolo to iba známe zubaté slnko. Chlapec spal na zadnom sedadle Rolls Roycu, ktorý sa dostal pri strmý zráz, kde boli poopadávané stromy. Šofér auta zavrel okienko do zadnej časti auta a vytiahol svoj vyklápací mobil, napísal rýchlu textovú správu, ktorú poslal na číslo, ktoré ho v poslednej dobe tak desilo.
Dvaja dospelí ľudia v zadnej časti Rolls Roycu sa začudovane pozreli na okienku, ktoré šofér rýchlo zatvoril. „Počuj, nezdá sa ti v poslednej dobe Will trochu divný“ spýtal sa Carl. „Čo ja viem, veď je to šofér auta, musí sa nudiť“ odpovedal John, pričom letmo pozrel na Charlieho – aby sa uistil či spí. „Nechaj šoféra tak, musíme vymyslieť, ako donútiť Charlieho, aby si o sebe myslel, že dokáže to, čo chceme“. Johna zrejme šofér nezaujímal. Carl sa zamyslel. „Mám plán, nechaj to na mňa“.
Charlie bol v úzkych chodbách nejakej budovy. Nevedel nájsť východ, tak hodiny bez jedla a pitia blúdil v tomto bludisku. Bola to očarujúca budova, na stenách boli stále tie isté Egyptské hieroglyfy, takže nevedel, či už v niektorej chodbe bol. Strop bol veľmi nízko takže sa musel trochu krčiť. Obzrel sa na stenu a zrazu, akoby to bol film sa scéna posunula a uvidel svetlo. Keď sa už-už dostával von........všetko sa začalo točiť a on si uvedomil, že to bol len sen.
„Vstávaj mladý“ nad Charlieho hlavou sa vynorila Johnova hlava. Charlie sa zobudil hneď, ale nevedel kde je. Sadol si na sedadlo a poobzeral sa. Po chvíli zistil, že skončili na trávnatom pozemku, pravdepodobne nejakého milionára. V pravo sa črtali kopce, za ktorými zapadalo slnko, napravo sa vypínala obrovská vila a v okolí boli stromy a tráva. „Kde to sme?“ spýtal sa Charlie. Carl sa poobzeral tiež – akoby nevedel kde sa dostal. „Sme v sídle Cleartworterovcov“ odpovedal napokon. Všetko tam bolo zelené, a Charlie bol presvedčený, že tu bolo viac stromov, ako na ceste sem. Ešte stále, skoro zo sna neprebudený Charlie zazrel postavu. Chlapec mal na krátko ostrihané vlasy, štýlové rifle, tričko, a hnedé, jesenné topánky – pravdepodobne zo značkového obchodu. Charlie sa lepšie pozrel na chlapca. „Počkať, nie je to Jack?“ spýtal sa napokon hladiac na chudú, vysokú postavu. „Áno je, a odteraz bude tvoj partner pri hľadaní darov sveta.“ Usmievavo, akoby iba niekoho pozdravil vysvetlil John. Jack sa k nim začal približovať, jeho kroky kĺzavo prechádzali po čerstvo nasekanej a dažďom ošľahanej tráve. Charlie sa vyšiel z auta a vdýchol vzduch natuchnutý posekanou trávou. Preboha, čo sekajú tú trávu každé dve hodiny? Jack sa šuchtavým krokom dostal asi desať metrov od nich. Charlie si až teraz uvedomil, čo mu povedal John. „Darov čoho? Počkať, o čom mi to tu rozprávate? Mám štrnásť a teraz vám mám hľadať nejaké blbé poklady so spolužiakom, ktorý má kiahne???“ čudoval sa Charlie. Keď sa Jack priblížil, nevyzeral chorý, čo sa Charliemu zdalo divné. Hneď zistil, že sa mu to má prečo zdať divné. „Jack nemá kiahne, my ho potrebujeme a teraz je vo svete epidémia kiahní a to bol jediný spôsob ako ho dostať bez podozrenia zo školy, a mimochodom aj na teba chceme našiť kiahne, aby si mohol hľadať dary sv...“ Charlie prestal počúvať, spomenul si na včerajšieho nesympatického novinára z televízie: Charlie sa ráno zobudil a išiel zvyčajnou cestou do chladničky a pri televízor pozerať ranné správy. Hneď prvá reportáž bola o najhoršej epidémii za posledných sto rokov. Nesympatický moderátor sa naživo spojil z odborníčkou na choroby Emily Johnesovou a opýtal sa jej, čo si myslí o tomto kiahňovom ochorení. „Ja si myslím, že tieto kiahne sa prenáša väčšinou kýchaním, takže sú veľmi nákazlivé. Epicentrum tejto choroby je pravdepodobne v Londýne. Záber sa vrátil späť do štúdia. „Tak, ďakujeme Emily Johnesovej za informácie o kiahňoch a teraz sa presunieme.....“
„Charlie, dopekla čo ti je? Vráť sa na zem“ Zhučal John. Charlie sa otriasol zo spomienok, ale hneď si spomenul na to čo povedal Carl a začal sa rozčuľovať „Vy ste ma nepočuli?? Ja vám nič hľadať nebudem“. Charlie reval ako motor lietadla a pritom výrazne gestikuloval. John aj Carl sa rozosmiali. „Chlapče, budeš nám musieť pomôcť, Georg ti o daroch sveta povie viac“ nakoniec sa slova ujal John. Charlie sa rozhodol, že zatiaľ im bude nápomocný. Prechádzali cez obrovský trávnik, vo vzduchu bola cítiť pokosená tráva a na rôznych miestach boli ostrihané kríky, predstavujúce rôzne veci. O pár minút prišli pri krásny veľký dom, s dvojkrídlovými dverami a nádhernými zdobenými oknami, no nestihol si prezrieť dom lepšie, pretože ho hneď niesli dnu. Charlie pocítil prudý nával spomienok, na hrad, ktorý pred rokov navštívil a oka mu vypadla kvapka slzy, keď si spomenul na tú hroznú udalosť. Prechádzali cez dlhú chodbu zdobenú zlatými ornametami, na zemi bol dlhý červený koberec a na stenách viseli maľované obrazy. Charlie si pomyslel, že sú to obrazy rodu Clearworterovcov. Ďalej vyšli dubovým, točitým schodiskom na druhé poschodie. Hore bola dlhá chodba, kde bolo veľa kancelárií, no oni asi smerovali do tej, ktorá bola úplne vzadu. Dvere do kancelárie boli biele, narozdiel od ostatných – hnedých a mali zlatú všeliako tvarovanú kľučku. Charlie si po ceste všimol aj kanceláriu s menovkou Jacka a hneď v ňom kypel hnev. Keď sa od kancelárie vzdialil Charlie, Jack do nej vstúpil. Keď boli blízko „bielej pracovne“, alebo pracovne s bielymi dverami, Charlie sa rozbehol a hneď šiel dnu. Po otvorení cítil ako mu stúpa adrenalín, uvidel za stolom veľkého Georga Cleartwortera, vstúpol v ňom aj hnev voči jeho synovi. „Tak počúvajte.“ začal Charlie. Georg sa ani len nepohol, na tvári mal šibalský úsmev a počúval. „Ráno ma odnesú dvaja divní chlapíci, potom musím ísť do nejakej blbej vily, aby mi nejaký milionársky snob prikázal nájsť ani neviem čo. Tak na to zabudnite, nič vám hľadať nebudem, a vôbec, prečo by som práve ja hľadal nejaké poklady pre milionárov?.“ vychrlil zo seba Charlie, neuvedomujú si, že kričí na jednu z najvýznamnejších osobností celého Anglicka. Georg sa usmial ešte viec. „Po prvé – budeš s nami pracovať, pretože to budeš chcieť aj sám, po druhé – nie som snob a po tretie – ty si vyvolený , sledujeme ťa už od narodenia.“ Georgov hlas bol plný niečoho čo sa Charliemu nepozdávalo – niečo veľmi chce. Georg sa zhlboka nadýchol, ako keď sa Charlie priznával k zlej známke. „Predkovia našej rodiny vyrobili talizman, ten sa predával z generácie na generáciu, až ho v roku 965 Arthur Cleartworter, rozlomil na niekoľko častí a každú časť dal do takzvaného daru sveta a schoval ich do truhlice.“ Georg si dal prestávku na nádych a napil sa vody. Prečo ten talizman rozlomila?“ zaujalo to Charlieho. „Pretože ho chceli ukradnúť, a ak dovolíš, budem pokračovať“ povedal Georg zaskočený Charlieho záujmom. „V roku 1245 Diana Cleartworterová rozmiestnila dary sveta po celom svete a odvtedy naša generácia po nich pátra.“ Charlie sa viac a viac zaujímal o túto tému. „Ešte niečo, prečo po nich pátrate?“ Georg sa usmial nad Charlieho záujmom, zjavne ho predpokladal. „Aby ich nemali tí druhý, tí.......zlí.“ Georg dal dôraz na slovo zlí. „Ešte neskôr, v roku 1547 Alex Cleartwrorter predpovedal, že istý Charlie Lanbert nájde dary sveta a spojí talizman, žiaľ nevie sa, čo talizman robí, ale je priam poslanie rodiny Clearworterovcov nájsť dary sveta“ Georg dopovedal. Charlie na neho civel z otvorenými ústami. „Toto som ani z ďaleka nečakal“ Georg sa na neho prosebne pozrel. „Dobre, tak vám teda pomôžem“ povedal nakoniec Charlie. Až teraz si všimol nádhernú pracovňu. Boli tu bledozelené závesy, veľká terasa so stolom a šiestimi stoličkami, dubový pracovný stôl a veľa kvetiniek, ktoré Charlie ešte nikdy nevidel. Za stolom bola stolička, tiež z dubového dreva, na ktorej sedela mohutná Georgova postava s šedivíými vlasmi a zelenými okuliarmi. Nakoniec si všimol ešte dokonale vypracovaný Georgov portrét hneď za skutočným Georgom. V tom sa ticho prerušilo a Charlieho odtiahlo od toho nádherného sveta tej kancelárie a počúval započul Georgov chrapľavý hlas. „A teraz si choď oddýchnuť, zajtra ťa toho čaká veľa.“ Charlie sa dnes po prvý krát zasmial. „Koľko poschodí musím prejsť, aby som sa dostal do mojej izby?“ Georg akoby si nevšimol výsmech v jeho hlase, už apaticky pozeral na papiere pred sebou a duchom neprítomne dodal: „Jack ťa do izby odvezie“ Charlie vyšiel z izby a Jack už čakal pri jeho kancelárii. „Počuj Charlie, videl som tvoj zdesený pohľad na tento dom, čo sa stalo?“ Charlie sa zatváril zmätene. „Jack, nemáme sa radi od začiatku školy, prečo by som ti to teraz mal všetko vytrepať na hlavu?“ Jack sa zarazil, ale v podstate, Charlie mal pravdu. „Tak dobre, keď si myslíš, že sa so mnou nechceš baviť, nemusíš, ale v každom prípade tu je tvoja izba, popremýšľaj o tom.“ Charlie nechápal. „o čom mám porozmýšľať?“ Jack bol chvíľu ticho a uprene hľadel do steny, no potom sa otočil k Charliemu. „O našom priateľstve, Charlie, je toho veľa, čo ti chcem vysvetliť.“ povedal potichu. Už v izbe na treťom poschodí Jackovi zvýšeným hlasom prikázal aby mu doniesli ruksak z jeho domu a poslal ho preč. Každý koho by vo vlastnom dome vyhnali, by sa nahneval, ale Jack sa chcel očividne s Charliem aspoň normálne rozprávať. Charlie si sadol v tme na posteľ a znova rozmýšľal nad svojou mamou a nad tou hroznou udalosťou minulý rok v kostole v Birminghame. Hneď nato sa rozplakal a potom pomaly, mysliac na svoju mamu a zmiznutého otca zaspal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár