Pre vecnú správnosť našich kozmologických teórii nám musí byť známy práve tento princíp. Opiera sa o existenciu vedomých pozorovateľov (nás), ktorí pozorujú tento vesmír a analyzujú ho, pretože môžu a uspokojujú si tým svoju zvedavosť. Je ťažké analyzovať vesmír objektívne, keď ho pozorujeme očami veľmi obmedzených bytostí. Na existenčné otázky musíme jednoznačne hľadať odpoveď tak, aby sme predišli hocakej subjektívnej zaujatosti. Musíme analyzovať vesmír taký, aký je.
Antropický princíp je filozoficko-vedecký princíp, ktorý opisuje práve našu rolu pozorovateľov v takomto vesmíre. Prominenti kozmológie, teoretickej fyziky a astronómie ako John Archibald Wheeler, Frank Tipler a Robert Dicke sa zaslúžili o rozvoj tohto filozofického konceptu. Delí sa na mnoho verzii, ale najzaužívanejšie rozdelenie je to, ktoré ho delí na slabý a silný antropický princíp.
Slabý antropický princíp:
Táto verzia antropického princípu uvažuje o konceptoch „jemného vyladenia“ (fine tuning) alebo privilegovanej pozície pozorovateľov. Podľa slabého antropického princípu sú fine tuning a privilegovaná pozícia len ilúzie, ktoré vyplývajú zo samotného faktu, že my sme bytosti, ktoré je možné klasifikovať za vedomých pozorovateľov a je nevyhnutné aby sme my pochádzali práve z takého sveta, ktorý potrebujeme na prežitie.
Existuje tvrdenie, že práve v prospech našej existencie by bola Zem (ako terestriálna planéta) správne dosadená do určitého regiónu našej galaxie a dosadená práve do „obyvateľnej zóny“ práve takého spektrálneho typu hviezdy ako Slnko (G2V).
V skutočnosti je toto tvrdenie založené na kompletne nesprávnom nazeraní na vznik Zeme, života a evolúcie človeka. Nato, aby sme správne pochopili náš pôvod, musíme uvažovať o procesoch vo vesmíre, ktoré môžu viesť k vzniku potenciálneho miesta pre život a evolúcie potenciálnych inteligentných pozorovateľov, ktorí sa touto otázkou môžu zaoberať. Nemôžeme zakladať svoje závery na konečnom produkte, keď všade okolo existujú „mŕtve svety“ bez inteligentných bytostí a inteligentný život je v tomto vesmíre viac-menej raritou.
Naša pozícia tak nemôže byť nijako „privilegovaná“ v porovnaní z ostatnými svetmi, či regiónmi galaxie. Tak ako voda existuje v kvapalnej forme len v určitom úzkom rozmedzí teploty a tlaku, by pri vesmíre s rozdielnym teplotným rozložením a rozložením hmoty platilo, že v niektorých oblastiach zriedkavo dochádza k existencii vody v kvapalnej fáze.
Dôležitým faktom je, že nie prostredie je jemne vyladené, aby doň mohol byť dosadený život v definitívnej forme, ale práve naopak, život sa musí premenlivému prostrediu prispôsobiť alebo hľadať vhodné prostredie aby vôbec mohol pokračovať vo svojej existencii.
Slabý antropický princíp tak nevysvetľuje našu existenciu ako produkt „šťastnej náhody“, ale ako koncept, vysvetľujúci našu pozíciu práve z perspektívy živých pozorovateľov, ktorí mohli vzniknúť len v určitej oblasti, vytvárajúc ilúziu privilegovanosti vo vesmíre.
To, že samých seba vidíme na obývateľnej planéte, obiehajúcej hviezdu, ktorá nie je ani príliš neaktívna, ani príliš horúca alebo vyžarujúca smrtiace výtrysky hviezdneho vetra, či gama žiarenia, ktoré by zahubili všetok možný život, obiehajúcej svoje slnko práve vo vzdialenosti, kde základné reakčné médium našej biochémie – voda – zostáva v kvapalnej fáze, pričom dokáže poskytnúť funkciu efektívneho chemického média, že existujeme v práve takom hviezdnom systéme, kde nedochádza k neustálemu narušeniu obežných dráh asteroidov a komét, ktoré by tak stále bombardovali Zem (ako tomu býva v binárnych systémoch), že existujeme práve vo fáze našej materskej hviezdy kedy nedochádza k rozpínaniu na červeného obra, že táto hviezdna sústava obieha stred galaxie práve v oblasti galaxie, kde nedochádza tak často k emisii ionizujúceho žiarenia (dostatočne ďaleko od aktívneho jadra galaxie) a že celkovo existuje dostatok ťažších prvkov na našu stavbu a stavbu planét, ale aj dostatok paliva pre jadrovú fúziu v slnku, ktoré nám dodáva tepelnú energiu v podobe infračerveného žiarenia nie je nič iné než dôsledok toho, že sme vznikli a prispôsobili sa práve v takýchto podmienkach v takejto oblasti galaxie, v „zlatom veku“ vesmíru, kedy už vznikol dostatok ťažších prvkov na našu stavbu ale aj dostatok paliva pre hviezdy.
Silný antropický princíp:
Ďalšia pomerne explicitná verzia antropického princípu sa koncentruje práve na ilúzie jemného vyladenia fyzikálnych zákonov nášho vesmíru. Silný antropický princíp je (podobne ako slabý) určitým spôsobom axióm.
Vôbec vznik života ako takého by mohol nastať iba vo vesmíre, v ktorom by panovala určitá rovnováha (alebo nerovnováha) fyzikálnych zákonov, niet ani reči o existencii podmienok a dostatočného času pre vznik inteligentného života, ktorý by tieto otázky mohol klásť. Musel by to byť vesmír s infláciou v počiatočných fázach (aby došlo k anizotropii energie a hmoty). Musel by mať určitú hodnotu rýchlosti svetla vo vákuu, gravitačnej konštanty, sily elektromagnetických interakcii, silných interakcii a s určitým množstvom temnej energie pre dostatočne dlho trvajúcu expanziu.
Rovnako ako pri slabom antropickom princípe, nebudeme vyvodzovať ontologické závery z našej „privilegovanej“ perspektívy konečného produktu, ale pozrieme sa na existenciu vesmíru ako jedného z mnohých možností. Konkrétne by mohlo existovať nekonečné množstvo rôznych verzii vesmíru, každý s inými hodnotami fundamentálnych fyzikálnych konštánt. Nekonečno môžeme stále deliť na ďalšie nekonečná, takže si povedzme, že existujú verzie vesmíru, ktoré sa napríklad po krátkej dobe zrútia sami do seba pod vplyvom príliš silnej gravitácie, iné zase podliehajú rapídnej expanzii, ktorá zapríčiní, že častice hmoty nedokážu medzi sebou dostatočne dlho intereagovať. Iné vesmíry by mohli mať rozdielne vlastnosti fundamentálnych síl (elektromagnetizmu, silnej, slabej jadrovej sily). Rozdielnosť by tiež produkovala iné vesmíry s kompletne inými vlastnosťami a možnými históriami.
My ako vedomí pozorovatelia sami potvrdzujeme fakt, že my sme práve v takom vesmíre (bez ohľadu na to, ako nepravdepodobný je), ktorý nám umožnil vzniknúť, pretože má určité hodnoty kozmických konštánt.
Nás preto nemusí trápiť ako „jemne“ je náš vesmír vyladený, keď je naša existencia jednoznačným dôkazom pre fakt, že takýto vesmír nám umožňuje vzniknúť. „Prečo tak, ale nie inak?“ sa tak stáva irelevantnou otázkou.
-------------------------------------
Čo z toho vyplýva?
Tento súbor myšlienok jednoznačne nemá za úlohu dokázať "neexistenciu Boha ako Stvoriteľa vesmíru". Ide skôr o protiargument na argumenty "jemného vyladenia" a "inteligentného dizajnu", ktoré mnohí ľudia tak radi používajú. Týmto nechcem nejako zdiskreditovať ich vieru, ale snažím sa informovať o vecnej nesprávnosti niektorých argumentov.
Vďaka za prečítanie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár