Sedím tu už celú večnosť - na prehriatej plochej skalke - a zatiaľ moje oči nezachytili jedinú rybku, čí iné živé stvorenie. Len oslnená pustatina, polonahé stromy, piskot vtákov niekde v stratenej diaľke, monotónny žblnkot pohlcujúci môj tekutý obraz...Zúfalstvo a smútok ma neuspokojili, ostal mi len nepríčetný úsmev a tupý lesk minulosti v očiach. Zrejme som sa stratila niekde medzi narodením a životom. Necítim...sucho, neodborne analyzujem. Raz splyniem s tokom, nechám sa unášať do Nekonečna. Tam prestanú...

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
phantasia  9. 2. 2008 10:15
Krásne sa hráš so slovami...
Napíš svoj komentár