-Je mi to veľmi ľúto ale...- ale Katka ho vôbec nevnímala.
Už zazrela v kúte vozík. Vedela že už nikdy sa nebude mocť postaviť. Nohy nemala do polky stehien.
O tri týždne neskôr.
-Mami, prosím si vodu.-
-Ano dceruška, moja- Mama ju našla na posteli napoly ležat napoly sedieť lebo pod hlavou mala kopu vankúšov.
-Nech sa páči.- a podávala jej pohár s vodou.
-Už nikdy ale nikdy sa nepostavím! Vždy keď budem chcieť niekde ísť tak musím ísť na tomto!- a pozrela na vozík -Mami ja....-
-Ten vodič je už v base! Ničoho sa neboj ja sa o teba postarám.
-Mami mňa už nikto nebude chcieť. Nikdy sa nevidám! Stále budem zatvorená medzi štyrmi stenami.
-Nie! Nie,to ti zakážem!-
Na druhý deň už ju viezla mama v aute na niejaký kurz pre deti a mládež na vozíku. Vsúpili do veľkej miestnosti na prízemí. Bolo tam veľa vozičkárov.
-Dobrý deň pani,tam sa chodťe zapísať.- Prihovorila sa im niejaká pani.-
Kráčali k recepcii.
-Dobrý deň, vy budete iste pani Popíková a tam máme slečnu Katku.- pozrela letmo na Katku- môžete si vybrať s všeliakých aktivít. Tu máme tancovanie na vozíčku, výtvarná a umelecká dielňa, pin-pong a tennis...- a všetko postupne začala vymemenovávať.
-Tak načo sa dáš Katka?- spýtala sa jej mamka.
-Na nč. Ja tu chodiť nebudem!-a pobrala sa vonku aj s vozíčkom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár