Naučila som sa zomierať

Opojená vychádzam na balkón
svojej komnaty.
Prvým dotykom nahej nohy
o podlahu sa všetko mení.

Zvolávanie tmavých vôkol mrakov
a vejúce čierne šaty.
Kostolný zvon zvoní
a obloha krajinu černí.

Pád mohutných kvapiek
na suchú zem ranených
duší spôsobuje opantanie.
Zrýchlenie dopadov.

Obklopili tu môj kaštieľ,
kde nieto duší spasených
a vládne vôkol prekliatie.
Už nič nie je záhadou.

Vietor sa pohráva s vlasmi,
úsmev neviditeľnosti na tvári.
Pôžitok, hromy, vytie vlkov...
Kvapka, čo dopadla na líce.

Som sprevádzaná dávnymi hlasmi.
Červené víno s krvou v pohári.
Zo zadu ma niekto schytil rukou....
Otočím sa - sú ich tisíce!

Prosby, žiaľ, trápenie a slzy.
Len to cítiť vo vzduchu,
kde už nevládzem sa nadýchnuť.
Závrat vrhá telo cez zábradlie...

Pocit dopadu bude krásny-
-mám takú vlastnú predtuchu.
Pripravujem sa posledný krát vydýchnuť
a skončiť tým aj svoje prekliatie.

Ešte tále padám spolu s kvapkami.
Tie kvapky sú moje slzy života.
Zopár sekúnd a je po mojej bolesti.
Nekričím, nevolám o pomoc!

Lúčim sa s vami - mojimi láskami.
Odpuste mi a nečakajte na Gogota.
Nesmúdte nikto a radujte sa všetci.
Chcem iba túto poslednú právomoc........

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu