otočený chrbtom, prekrížené ruky ako pravá dáma.
Zvraštené čelo, pery v tenkú čiaru spojené,
oči vravia: „No veď počkaj, to si ešte povieme!“
Všetko chce vedieť, veď zvedavosť od počiatku ľudská je,
nerada by som to však povedala, v tej pravde len smútok tkvie.
„Ty si blázon hlúpučký,
rodičia by ťa mali viesť za rúčky.
A že mám pravdu to ti aj dokážem,
hneď a zaraz teda jazyk svoj rozviažem.“
Úsmev na tvári sa objavil človeku,
mal pocit, že vyhral bitku stovekú.
Začala som teda stroho, nekvetnato hovoriť
a jeho tvár sa razom v grimasu začala potvoriť.
Na konci už ani náznaku nebolo po radosti,
po všetkých tých slovách mal chudák dušu zmáhanú zadosti.
„Vidíš, vidíš, takto sa potvrdila pravda odveká,
že nie pravda, ale sladká nevedomosť je najväčším darom pre človeka.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár