Moja poviedka: Tajomstvo splnu

Bol zamračený podvečer. Ani hviezdy nebolo vidieť, jedine mesiac presvietil aj hustú hmlu, ktorá sa zjavila nad mestečkom. Práve bol v splne. Rana po mojej poslednej koristi ma strašne pálila a už som tušila, že za pár hodín sa premením na zver, ktorú dlhé stáročia tak prenasledujem a ničím. Bola som odhodlaná zájsť z mestečka čo najďalej, aby som tým nič netušiacim ľuďom náhodou neublížila. Sebavedomo, aj keď trochu potkýnajúc, som sa dostavila až ku koncu mestečka, pri veľkom tmavom kostole. Odbíjalo práve desať hodín. Ručičky boli čierne ako uhoľ. Pomodlila som sa, snáď to vydržím a nezabije ma žiadny podobný prenasledovateľ ako som ja. Musí sa to dať predsa nejako vyliečiť! Nemôžem takto zostať naveky! Veď ma skôr či neskôr zabijú! Určite existuje nejaký spôsob... spln už bol skoro celý vidno. Zrýchlila som, pretože mesiac bol čím ďalej tým väčší a začínala som zisťovať, že nevládzem. Prestala som mať pojem o čase, iba v diaľke som videla akýsi cintorín. Zrazu, z ničoho nič, mi začalo strašne búšiť v hlave... Stihla som sa ešte pozrieť na oblohu, na spln, ktorý bol už vidno úplne celý a krásne až zastrašujúco svietil. Nato som začula hrozivý ženský krik, ktorý vychádzal z toho ďalekého cintorína. Viac som už nepočula, pretože hneď ako sa ozval, padla som na kolená. Premena sa začala. Cítila som strašnú bolesť! Celé telo sa mi menilo zo sekundy na sekundu, myslela som, že to nevydržím a k premene ani nedojde. Telo sa mi začalo zväčšovať, pokryla ho srsť, na nohách mi kožu prepichli pazúry veľké ako ľudský prst, celý hrudník sa mi roztiahol, začal mi rásť chvost. Od bolesti som veľmi prenikavo vykríkla, no znelo to skôr ako hlboké zavytie. Ostala som vzdychajúca na štyroch, až som napokon zamdlela...



Na ďalší deň som sa zobudila za skorého rána, ešte len slnko vychádzalo. Bola mi zima a šaty som mala dotrhané. Včera to muselo byť strašné. Pamätám si len, ako som sa premenila, ale potom, ako by len čierňava a nič viac... žiadne spomienky. Boh vie, čo som to len mohla za zverstvá porobiť. Snáď sa nikomu nič zlého nestalo. Lenže... čo ak? Čo ak mi niekto prišiel do cesty a ja som ho nemilosrdne zabila? Len to nie! Veď vlkolaci túžia hneď , ako sa premenia, po potrave a tou potravou sú obyčajní ľudia. Takže aj ja som si určite našla takú obeť! Bože, prepáč mi! Musím ísť čo najskôr pohľadať to mŕtve bezvládne telo toho, kto mi poslúžil ako obeť a čo najskôr ho niekam zakopať, pretože ak ho nájdu tunajší ľudia, dozvie sa o tom aj Rád a pôjdu ma zabiť! Vydala som sa teda do lesa hľadať telo toho nebohého chudáka, ktorý na mňa včera v noci narazil. Ako som tak blúdila lesom a kráčala po orosenej tráve, narazila som na zlomené vetvičky v neďalekom kríku. Podišla som bližšie a uvidela kúsok roztrhnutej látky s ešte čerstvou krvou. Už som blízko, pomyslela som si. Srdce mi divo búšilo a už vtedy som vedela, čo ma za kríkom čaká. Bol to muž v strednom veku, celý doškriabaný, dotrhaný, dokrvavený a... mŕtvy! Čo som to len spravila! Ľutovala som toho muža. Musela som ho ísť niekam zahrabať, aby ho nik nenašiel. Aspoň som ho chcela pochovať na tunajšom cintoríne. Zaslúžil si to. Pobrala som sa teda na cintorín. Tam som ho pochovala a modlila sa za jeho spásu. Boh vie, kedy takto skončím ja. Dúfam ho nikto predo mnou nenašiel. Keďže som sa Rádu neozvala, mal by si myslieť, že som mŕtva alebo že sa len s nimi nemám ako spojiť. V každom prípade za mnou niekoho vyšlú, pokiaľ sa tak už nestalo. Mala by som si nájsť čo najskôr skrýšu, kde sa v prípade potreby schovám. Ale najprv sa musím vrátiť do tunajšieho hotela po veci. Mala by som si kúpiť pár zásob jedla, aby som nebola nápadná. Slnko ešte nevyšlo, tak som dúfala, že si ma vrátnik nevšimne, veď v tom čase mal ešte spať. Aj spal. Kým vyšlo slnko, bola som v izbe a dokonca som si stihla aj pospať. Zobudila som sa pred obedom. Poumývala som sa, čisto sa obliekla a zišla som dole do haly na obed. Mali sme mäso na šťave a zemiaky. Mäso som nikdy nemusela, ale vtedy som sa ho nemohla nasýtiť. Po obede som sa vrátila do izby, pobrala si veci a vydala sa hľadať bezpečnejšie miesto na úkryt.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu