"Ale mami, ja sa nechcem nikam sťahovať!" zvrieskla som až ozvena prebehla celým bytom.
"Miláčik," chytila sa za hlava.
Zrejme bola úplne vystresovaná a vyčerpaná z toho všetkého. Balenie, nákupy, množstvo vybavovačiek ale mohla si za to sama. To ona sa chce z malej dedinky presťahovať do ručnej Bratislavy. Vraj dostala ponuku na prácu s dobre plateným miestom. No a , myslí si, že mňa to zaujíma? Veď predsa to nejde. Tu som doma a čo tam? Tam to bude ešte horšie, viac šikany, viac zla, viac samoty. Akoby nestačilo, že v dedine zohrávam rolu trápnej a úbohej šprtky. Veď to je ako denný zlý sen. Ponorená vo svojich myšlienkach som vôbec nevnímala mamu.
"Počúvaš ma?" mamin hlas ma vytrhol z môjho denného snenia.
Trochu som sa zavrtela na stoličke a do úst vložila malú lyžičku brokolicovej polievky.
"Zlatko, toto je pre nás príležitosť." zasnene a trochu túžobne poznamenala mama.
"Pre nás? Len pre teba. Vždy myslíš len na seba." vyletela som po nej a čakala, že mama opäť vyrieši situáciu. Vždy ju vyrieši a ja nemusím nič robiť.
No mamina odpoveď bola len ticho. Trápne ticho. Vo vzduchu viselo napätie a v priestore lietali myšlienky. Urazene som odpochodovala do izby čakajúc....
Na čo vlastne čakám,pomyslela som si, vždy len od mamy niečo čakám a nie žeby som niečo spravila aj ja. Som úbohá. "Som úbohá." vyslovila som nahlas tieto tvrdé slová a po líci sa mi skotúľala slza. Už nejdem od nikoho nič čakať, utrela som si slzu vreckoukou. Idem sa spoliehať sama na seba, vstala som z chladnej zeme a vztýčila sa. Vždy som na niečo čakala. Akoby na svoj životný vlak, ktorý som nikdy nestihla. Nejde o to, že by mi ušiel, on ma čakal to len ja som ho vždy nestihla a len čakala a čakala na trhliny a prekážky. Nejdem už čakať! Nejdem čakať na to, dokiaľ sa nepotknem. Nie! Radšej vyrazím vpred a vyhnem sa pádu.
***A touto vetou začal môj R.E.A.L.L.Y L.I.F.E.!***
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár