Kubo

Nikdy som neverila v Boha. Aj keď žijeme v krajine, kde je viera hlboko zakorenená a kostol mám len pár krokov od domu, nikdy som sa nepridala k nedeľným zástupom mieriacim na pravidelnú bohoslužbu. Nebola som na spovedi, nežehnala som sa pri krížoch. Nenosila som symboly viery na krku. Zaujímala som sa o rôzne iné náboženstvá, prírodné alternatívy, východné filozofie a hľadala odpovede.

Dnes môžem povedať, že som jedna z mála amatérov, ktorí majú taký široký rozhľad a pomerne dobrú orientáciu. Našla som odpovede na svoje otázky. Ale viera?

Doniesla som si domov morčiatko. Chyba v obchode zapríčinila, že zo samičky sa stal samček a keďže mám doma samičku, nechcela som, aby boli mladé. Som skúsený chovateľ, milujem zvieratá a tak som vedela, čo nás čaká. Kým behalo po izbe, chystala som čisté plachty, hľadala misky, volala veterinárovi...

Po banálnom zákroku som si ho odviezla domov. No už o pár hodín som ho viezla späť na kliniku, vytrhalo si všetky stehy. Opätovne bolo ošetrené. Myslela som, že všetko bude fajn. Druhý deň ráno jedlo, veselo šantilo...

V klietke, kde sa malo postupne zotaviť sa mu nepáčilo. Stále rachotil, šramotil, pískal, jednoducho robil všetko pre to, aby sa odtiaľ dostal. Zrazu ostal ticho. Nazrela som dnu a zistila, že mu z otvorenej rany vychádzajú vnútornosti. Ak sa Vám to zdá nechutné, ospravedlňujem sa, ale pre tento článok je to nevyhnutné. Absolvoval ďalšiu operáciu. Počas nej som sedela v aute pred klinikou a plakala. Ľudia, ktorí chodili okolo si asi mysleli, že som sa zbláznila, po lícach mi tiekli slzy ako hrachy. Vedľa mňa sa posadila čierna mačka a zelenými prenikavými očami ma sledovala. Žalúdok sa mi prevrátil. Zasyčala som na ňu, ona nič, len ďalej upierala svoje jasné oči na mňa. Potom sa otočila a pomaly odkráčala k dverám kliniky. Z ničoho nič som vyskočila a zahnala sa na ňu:,,Zmizni odtiaľto mrcha jedna, Kuba Ti nedám!" Neviem, čo ma to napadlo, ale v tej chvíli mi tá mačka prišla ako démon, ktorý si prišiel pre môjho malého morčíka. Zastavila sa, znova sa na mňa zadívala. Bez bázne, drzo. Urobila som ešte pár pokusov ju odohnať, nakoniec sa otočila a bola preč. Zmizla.

Kubo sa ani štyri hodiny po operácii nevedel dostať na nohy. Plytko dýchal, nehýbal sa, akékoľvek pokusy troskotali. Sedela som pri ňom celú dobu, hovorila s ním, hladkala ho, precvičovala labky, ovlažovala mu pusinku...Nič. V noci som ležala schúlená v posteli, Kubo vedľa mňa v prenoske na deke a modlila som sa. Prvý raz v živote som sa modlila, zo srdca, s plačom, zúfalo som prosila celý Vesmír, aby mi ho nebral. Zahodila som všetko svoje doterajšie presvedčenie, postoje či názory a len som sa modlila...O druhej ráno Kubko vydýchol naposledy.

Niekto si povie, že som robila príliš veľký cirkus pre jedno zviera. Ale viem, že sú ľudia, ktorí ma chápu. Nebolo to "len zviera". Bol to Kubo.

Ako to súvisí s vierou? Jeden jediný raz som bola ochotná uveriť, že Boh je.

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu