A jemu po nej zostala len jemná vôňa deodorantu a pohľad na vzďaľujúcu sa siluetu drobnej osoby. Zostal sedieť na mieste a hľadieť do poloprázdnej ulice, plnej šumu mesta. Nedokázal vstať a bežať za ňou, a možno to ani nechcel. Možno v hĺbke srdca cítil, že to takto bude, vedel to, a predsa ho v srdci bodlo, keď ju videl utekať v diaľke. Chcel zakričať : "Neutekaj!", ale nemal dosť síl ani na malý pohyb, či zbytočné žmurknutie. Nemal silu vstať, zostal sedieť na lavičke, z ktorej sa olupovala farba, a ďalej upieral zrak vpred, akoby dúfal, že sa ešte objaví. Neprišla.
Stála opretá o strom a prudko oddychovala. Beh ju vyčerpal a slzy ju pálili v tvári. Nevedela ako dlho bežala, no presne vedela kde sa nachádza. Aspoň ju nevyľakal vzhľad ulice, ktorou prebehla pred malou chvíľou. Keď sa jej podarilo voľnejšie sa nadýchnuť, opäť vykročila, avšak tentoraz pomaly. Vošla do podchodu, osvetleného prasknutými neónovými lampami, ktoré vrhali strašidelné tiene. Rozhliadla sa naokolo. V rohu, na tenkej kartónovej škatuli ležal bezdomovec. Oči mal zavreté, ležal nehybne, niečo jej napovedalo, že medzi živými už nie je. Podchodom sa opatrne plížil mŕtvolný zápach a vyľakal ju. Pobehla a vyšľapala už roky stojaci eskalátor. Medzi tým sa vonku zotmelo. Rozbité pouličné lampy strašidelne stály a lemovali mŕtvu ulicu tichom. Tie lampy zhasli, niekto ich zhasol, presne tak, ako on zahasil jej lásku. Navždy.
Odrazu prudko vstal. Bodlo ho v srdci, niečo sa dialo, cítil to. Akoby mu to šepkalo niečo v jeho vnútri. Potreboval ju pri sebe, no teraz už bolo neskoro volať ju späť. Odohnal ju. Sám to vedel, až pridobre. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Snažil sa ich zahnať, aby si ušetril trápnu scénku pred ostatnými ľuďmi, no tí si ho nevšímali. Prechádzali okolo neho, akoby tam nikdy nebol, akoby neexistoval. Predsa len si jedna drobná slzička našla cestu von z oka. Razila si cestičku po jeho tvári, pohltili ju až pery. Chcel sa s ňou aspoň rozlúčiť, naposledy ju pobozkať, objať ju, dotknúť sa jej. Zavrel oči a zúfalo sa zošuchol naspäť na lavičku. Schoval tvár do dlaní, aby nevideli aká troska sa z neho stala. Túžil byť neviditeľný a niekde v kútiku ulice liečiť rany na svojom srdci. Chcel, aby bola tu, tu pri ňom, no zároveň zakazoval svojej mysli hľadať ju v dave. Už je neskoro volať ju späť.
Domov to bol už len malý kúsok. Tlačila sa na stenu starej vlhkej budovy, akoby sa s ňou snažila splynúť. Túžba utiecť sa pred malou chvíľkou zmenila na túžbu vrátiť sa. Zostala stáť na mieste, ani sa nepohla a ticho načúvala šumu vetra. Prinášal k nej tiché vzlyky. Boli to jeho vzlyky? Nie! To by jednoducho nebolo možné. Znovu sa rozbehla. Už len posledných 150 metrov k domovu. Nevráti sa.
Pritlačil sa k múru budovy. Sedel v rohu, okolo neho pobiehali pouličné mačky a obtierali sa mu o nohy, mysliac si, že má pri sebe jedlo. Dal by všetko bohatstvo sveta za to, aby mohol splynúť s tou stenou. Zafúkal vietor. Na malú chvíľu sa mu zazdalo, akoby vo víre vzduchu počul tiché vzlyky. Boli to jej vzlyky? Nie to je nemožné. Odrazil sa od zeme a konečne sa pobral domov.
Začalo pršať. Dievčina sedela na parapete okna vo svojej izbe. Mama jej pred chvíľkou priniesla čaj a zabalila ju do deky. Položila šálku na stôl, odhrnula zo seba deku a vstala. Stála priamo oproti zavretému oknu. Natiahla ruku, otočila kľučkou a potiahla. Dnu sa dostala známa vôňa kvapiek a okolo jej tela sa obalil pocit slobody a voľnosti. Vytiahla z vrecka peňaženku. Chvíľku sa hrabala vnútri, no nakoniec našla čo hľadala. Bol to malý kúsok papiera. Z jednej strany sa naňho usmievala jeho tvár a z tej druhej tri nekonečné slová: "Nikdy Ťa neopustím!" . Pretrhla fotografiu napoly, potom ešte raz a ešte toľkokrát, koľko jej vyziabnuté ruky dovolili. V dlani sa jej objavila kopa čriepkov z jej minulosti. Natiahla ruku, takmer okamžite pocítila chladnú vodu. Čakala, kým si vietor vezme časť jej srdca, kým ho odnesie v diaľ. Netrvalo dlho. Vo chvíli kedy sa aj posledný papierik vzniesol do priestoru zašepkala : "Opustil si ma. Zbohom."
Na tvár sa mu nalepilo niekoľko papierikov. Pozrel sa hore. Na štvrtom poschodí niekto zatváral okno. Vietor mu do uší priniesol slovko zašepkané melodickým hlasom. Začul ho len na okamžik, akoby to bola len ilúzia, len prelud, len výmysel. Aj keď zreteľne počul "Zbohom". Potom sa obzrel okolo a v mysli sa mu vynorili spomienky. Tu býva, v tomto baráku, na 4.poschodí, tie papieriky leteli z jej okna. To Zbohom bolo jej, rozlúčila sa s ním. Zhlboka sa nadýchol a zakričal "ZBOHOM!". Nečakal, rozbehol sa preč. Za rohom počul už iba opätovné zabuchnutie okna. Vykročil do dažďa a zmizol v tme.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
millie
2. 1.januára 2010 20:37
Smutné
4
Dievča to je neuveriteľné!!! Teraz ti píšem na tvojej stránke » streetmb.blog.cz/... aby si láskavo stiahla všetky príspevky, ktorých nie si autorkou a potom sa dopátram až sem.
Skvelé, tak sa budem opakovať, žiadam ťa, aby si zmazala všetky tri príspevky, ktoré sa momentálne nachádzajú na tomto tvojom blogu z dôvodu, že ich autorkou som ja. Zverejnením cudzieho obsahu porušuješ autorské práva!
Skvelé, tak sa budem opakovať, žiadam ťa, aby si zmazala všetky tri príspevky, ktoré sa momentálne nachádzajú na tomto tvojom blogu z dôvodu, že ich autorkou som ja. Zverejnením cudzieho obsahu porušuješ autorské práva!
Napíš svoj komentár