Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobre ale toto už nemá hraníc.. Poviem to na rovinu. Moji rodičia by sa mali rozviesť a tým by mne aj mojej sestre ušetrili traumu na celý život. Teda asi už iba mojej sestre ale aj to je niečo.
Dobre, uznávam, že teraz myslím viac ako dosť na seba ale už je na čase. Už štyri roky som mamke nechávala voľnosť a starala sa o sestru ale už ma to prestáva baviť lebo napriek tomu, že ona v zahraničí zarába ja tu doma prežívam blbé chvíľky a aj keď som jej povedala, že to zvládneme tak to nezvládneme, pretože ja už chcem vypadnúť.
Už nechcem dávať ocovi druhé šance. Jedne z mnohých, ktoré som mu už dala. Bolo ich tak veľa, že už to asi ani nemôžem nazvať druhými šancami a toho pána mojim otcom. Sme ako dve strany mince. Nikdy sa nestretneme a ani nezhodneme. Je to ako mať nepriateľa rovno pred nosom a nemôcť s tým nič urobiť. Vlastne to aj v skutočnosti je môj nepriateľ. Najviac ma ale bolí, že sa ním stal sám a dobrovoľne v ten deň keď sa rozhodol... och ešte nikdy som to takto nepriznala ale je to tak. Stal sa mojim nepriateľom vtedy keď ma začal sledovať.
Sleduje každý môj krok, čo robím, čo, kde a s kým si píšem. Jediné miesto kde mám súkromie je kúpeľňa, čo je dosť málo keď uvážim, že sa mám predsa cítiť vo vlastnom dome ako doma.
Nechcem byť zlá ale je neúnosne myslieť si o tom druhom, že je zradca a tváriť sa, že on je najväčšia s najväčších obetí na tomto svete a, že nikto iný nemá právo byť nešťastný a aspoň na chvíľu sa stať tou obeťou, ktorú zo seba robí on už pár rokov. Som sprostá ja viem a keď toto niekde uverejním tak mi na to neprídu asi veľmi pozitívne ohlasy ale kašlem na to.
Aspoň na chvíľu sa chcem cítiť ako oco. Ako obeť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár