"Hneváš sa?"
Nie je to tak hlúpa otázka, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Pokrčila som ramenami. "Asi ani nie."
Bola som trochu zmätená a nevedela som, čo mám robiť teraz, či sa rozlúčiť a odísť, alebo zostať a... zostať a čo? Vyplakať sa ti na ramene? Predsa sme boli vždy v prvom rade kamaráti.
"Ešte máš u mňa nejaké cédéčka," spomenula som si a ty si prekvapene zdvihol hlavu.
"Počkaj... ja som dúfal, že..."
A nemohol si sa vymačknúť. To sa ti podobalo. Ale ja som aj tak vedela, čo chceš povedať a kam táto debata povedie.
"Že čo... že budeme kamaráti?"
Prikývol si a visel si na mne očami. Zase! A pritom vieš, že to nemám rada.
"Ale hej... veď to sme. Boli sme a budeme furt. aj keď si neviem moc predstaviť, ako to bude vyzerať."
"Tak si to nepredstavuj," pokúsil si sa o chabý úsmev. "A prepáč, ak môžeš."
Ty si fakt normálny kretén. Ja pred tebou plakať nebudem!
"Hej, nerieš to. Tak... nech vám to..." Jaxa sakra tá baba volá? "Nech vám to klapne."
Zdvihla som sa z kresla a skoro sa zrútila na zem, pretože mi medzi tým stihla kruto zmravenčiť ľavá noha. Šiel si celú dobu mlčky za mnou, ako psíček s chvostíkom zveseným medzi nohami, ktorý niečo hnusného (áno, to by sedelo) vyviedol, za svojim páničkom. Sledoval si, jaxi umotávam (heh, nie brko, hoci by teraz bodlo) šálu okolo krku. Jaxi zapínam kabát a zaväzujem šnúrky... vždycky si do mňa strkal a ja som polopadala a hrozne sme sa pri tom chechtali. Dnes nie. Už nikdy nie.
"Tak," vyhlásila som na znamenie toho, že som hotová a môžem vyraziť. Otvorila som dvere a ty si tam stále tak skleslo stál opretý o skriňu. Nikdy som ťa takto nevidela... a ani som nechcela.
"Tak čau," vyšla som na chodbu a privolala výťah. Čakal si so mnou, než príde. Vždy tu bol hneď... a práve dnes sa musí vliecť ako slimák. A potom sa konečne ozval ten vrzavovysloboditeľský zvuk a výťah pristál na poschodí. Naposledy som na tebe mávla a ty si povedal ahoj. Nikdy nehovoríš ahoj! Prečo to dokelu musí byť tak nápadne iné?
S povzdychom som si nasadila slúchadlá a užívala si svoju možnoposlednú jazdu týmto výťahom. Vlastne som si ho nikdy poriadne neprehliadla... ani to za to nestálo. Proste štyri holé hnusné studené steny počmárané pubertálnymi odkazmi. Kováčová je p*** a ďalej som ani čítať nepotrebovala.
Pri vchode sem sa zrazila s nejakou babou. Mala taký srandovný nos a nádherné dlhé vlasy. Možno to bola ona, i keď pochybujem, že by si si ju pozval päť sekúnd potom, čo to so mnou skončíš. Pri tebe ale človek nikdy nevie...
Potom som sa zastavila. Neviem prečo, asi som chcela in real zažiť takú tú filmovú scénu, kedy sa hlavná hrdinka otočí a uzrie svojho milého vysedávať za oknom so zasmušilým výrazom v tvári a zatiaľ čo hudba graduje, im obom sa nahrnú slzy do očí, hrdina sa schová za záclonu a hrdinka sa rýchlo otočí späť a pokračuje v ceste... Čo o to, hudbu ušitú na mieru by sme tu mali, svojho milého som v okne zazrela tiež, akurát že miesto tragického výrazu mával rukami a očividne niečo kričal.
Čo blbneš?
Zložila som si slúchadlá.
"Nechala si si tu telefón, ty trubka!"
Chcelo sa mi omdlieť a vyprsknúť smiechom zároveň. Ale spravila som len to druhé. Toto by sa vo filme nestalo!
A tak som si znova privolala výťah a keď sem do neho nastúpila, bolo to nejaké... iné.
"Čau," pozdravila som ťa so smiechom, ako by sme sa nevideli týždeň.
Podal si mi telefón. Usmieval si sa. Stále som čakala, kedy sa vedľa teba vo dverách objaví tá baba so smiešnym nosom, ale nič. Tak to asi nebola ona.
"Pozri... a nedáš si hoci ešte kafe, keď už si zase tu? Ja tu nechcem byť sám."
Debil, debil, debil! "No, tak hej."
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
shelia
23. 8.augusta 2010 21:36
pekneee, najprv som myslela, ze to nedocitam, no nakoniec mi to nedalo a stalo to za to
2
veľmi pekné ďakujem bohu, že mám takú predstavivosť akú mám a úplne som sa do tvojho príbehu ponorila
Napíš svoj komentár