(ne)Spontánna

Pokiaľ náhodou stratíte hlavu, nemusí to byt úplne zlé, pretože sa potom môžete napríklad bezhlavo zamilovať… Spísanie tejto skutočnosti je už pod moju, síce nízku, ale aj tak úroveň, pretože nepochádza z mojej hlavy, ale z hlavy jedného kolegu. Teraz sa kvôli tomu červenám, ale na druhú stranu to do mojich tradičných (ne)zmyselností celkom dobre zapadá. Tak snáď to aj skoro zapadne. A aj keď sa práve červenám, dúfam, že sa dnes ešte nejako inak prejavím… Teda nezdá sa vám tento úvod trochu postavený na hlavu?

Keď som pred časom ( tesne pred tým ako bola dva dni jar) čakala na trolejbus, prirútila sa na zastávku skupinka detí škôlkou (ne)povinných. A pretože bola vonku celkom zima, poradila pani učitelia klepúcim sa deťom, aby začali poskakovať. Tie samozrejme počúvli a tým zahájili veľmi podmanivé spôsoby pohybovania sa. Tak podmanivé, že som im podľahla aj ja, nad čím sa ale pozastavil (čo je na zastávke asi normálne) nejeden spolučakajúci. Tak si hovorím, že čím sme starší, tým viac strácame svoju spontánnosť. Moje JA nevynímajúc. Ako to, že už vo mne nevzbudí úžas veľký pes, zmrzlinový pohár alebo modré auto? Vlastne vzbudí, ale chápete snáď, čo som tým chcela napísať. Proste ľudia sa často tvária až moc vážne, čo k váženosti podľa mňa nevedie… Teda ak áno, tak budem musieť zvážiť svoje vlastné prejavovanie sa…

Alebo si idem odskúšať spontánnosť na niečom takomto:



No a vy ten dnešný bezhlavý začiatok… kľudne spontánne hoďte za hlavu.

 Pseudoblog

16 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu