Už som skoro dojedala, keď pultu, pri ktorom som stála, prišla možno už päťdesiatročná žena a chystala sa pustiť do svojej držkovej polievky. Jej tvár bola pomlátená, pod jej ľavým okom bol ešte dosť čitateľný fialový koláč krvnej zrazeniny. Na nose hojaci sa šrám a v puse vedľa kusu držky a rožka aj otázka, či by som jej nemohla nechať kúsok toho mäsa. Nechcela som ju znekľudniť spätnou otázkou, či skutočne trvá na tom, že tá sekaná má niečo spoločné s mäsom. Chovala sa ku mne slušne - povedala dokonca, že je jej to trápne, ale či ma môže poprosiť... A mne jej v tej chvíli bolo veľmi ľúto. Nechcela som si v hlave nechať rozbehnúť kolotoč asociácií splietajúcich asi milióny možností príbehu jej života, ktorý by som aj tak nedokázala uhádnuť. "Ja vám kúsok nechám!" vypadlo zo mňa. Na tanieri ostal obdĺžniček sekanej a ja som odchádzala. Kútikom oka som ešte uvidela, že pani v zástere, čo to má v popise práce (teda byť v zástere, ale zjavne tiež zbierať taniere), prišla k pultu, vzala tácku aj s tanierom a zbytkom sekanej a odniesla ho preč. Otlčená žena nepovedala ani slovo. Svet je zvláštne zariadený a občas smutný... žiadny hepyjend sa nekonal.
Tak dovi zas niekedy v bufete.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubobs
1. 9.sept. 2010 15:58
smrk
2
Presne ako píšeš lilu ,,Svet je zvláštne zariadený a občas smutný."
Napíš svoj komentár