čo sa odrážal na druhý koniec ulice.
Sedela na chodníku, pozerala pred seba,
Ona bola vždy tej povahy,
komu nikdy nič nechýba.
Veď ten chodník bol zo zlata,
tak isto ako aj šaty, ktoré nosila
a predsa si sadla práve do blata,
podľa nej tam patrila.
Stromy gaštanu sedia vedľa nej,
veď majú si čo povedať,
keď už niet iného komu sa vyspovedať,
ale v podstate sú si podobné.
Spoločne čakajú krásne motýle,
tie mali už dávno priletieť.
Priniesli by svoje farby sýte
a bolo by už na čo hľadieť.
Obzor by už nebol plný ničotou,
Už by sa nik necítil tak sám,
Previedli by ich novou cestou,
Aj keď ich nemôžeš držať v dlani - nemôžeš ich mať tam.
Možno by nebola tu,
Keby vedela, ako žiť.
Nikdy si nebola istá,
že kam má ísť.
Chcela nájsť šťastie,
no nevedela, že sa to nedá.
Ale ako rokmi rastie,
Zistila, že ho nemá.
Mala len zopár kamienkov vo vrecku
A na krku tenký šál,
Ona nikdy nepochopí, prečo je to tak...
Chápe niekto, čo sa deje?
Ani ja nie...
Prečo plače do dlaní a pritom sa smeje?
Ktovie...
Pozerala na svet jedným pohľadom - jedným okom,
žila dávno tam, kde všetko končí v dobrom.
Nič netušiac o bolesti,
rútila sa stále vpred - a hľadala sa tam,
Bola zvláštna, iná,
tá sa nehodila k vám.
Niečo jej chýbalo
A chcela príliš veľa vedieť.
Bola krásna,
No nik to nedokázal vidieť.
Dodnes už zitila všetko - to, že je jediná
Vyzerala ako ja - jednooká princezná....
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
xmimix
12. 6.júna 2008 08:28
supeeeeeeeer je to skvele
Napíš svoj komentár