Tieto nedele ma raz stopro zabijú skôr, ako tá kopa kníh ležiaca na písacom stole (alebo aspoň tie, ktoré som, napriek mojej zábudlivosti dotiahla domov zo skrinky v škole), ktorej sa úspešne vyhýbam už pol druha hodiny, ale ani keby ste ma zabili (a to by už potom vôbec možné nebolo, za čo by som vám xkrát ďakovala a bozkávala nohy - poznámka : len obrazne), nedonútili by ste ma sadnúť si za stôl a venovať sa im. Viem, že skôr či neskôr ma dobehnú, ale vychutnávam si ešte pár minút ničnerobenia.
Inak uvažujem nad tým či si profesori tie svoje porady nevymysleli len pod zámienkou dohodnúť sa na termínoch testov, aby sa, nedajbože, nestalo, že by sme v jeden deň písali menej ako štyri. Ach, ten gympel. No, nič sa nedá robiť, asi si k tomu učeniu predsa len sadnem.
„Lucia, máš návštevu!“ –kričala na mňa mama z obývačky. Čudujem sa že mi nezavolala, čo robí obvykle, aby si nevykričala hlasivky. Je tak trochu komické a smutné zároveň, že keď od seba niečo chceme, voláme si na mobil, aj keď nás delí len jedno poschodie. Kde to ja žijem.
„Už idem..“ –povzdychla som pochybujúc či moju poznámku započula a odhodlala som sa ísť privítať návštevu, ešte stále v pyžame, mastnými vlasmi, uviazanými v cope, a neodmaľovanými očami. Už aj osud chce, aby som sa dnes k tým knihám nedostala.
„Jeej ahoj tu je moje kuriatko“ – rozhovoril sa Filip hneď, ako ma zbadal. „A aká si mi dnes krásna, vlastne ako vždy“ Cmuky, cmuk. Tvárila som sa, že jeho poslednú vetu som prepočula, vzhľadom na môj momentálny zjav. Vlastne, nebudem vám klamať, za normálnych okolností nevyzerám totižto o nič lepšie.
„Čo tu robíš? Myslela som, že sa uvidíme až ráno v škole..“ –prekvapivo som naňho civela.
„Doma bolo peklo, brácho sa rozišiel s frajerkou, trieskal do všetkého okolo, tak som sa radšej zdekoval k vám. Nevadí?“ –jemne podvihol hlavu s očami ako šteniatko. Občas rozmýšľam, ako môže byť niekto taký rozkošný.
„Jasné, že nie, hlupáčik. Poď dnu, mama robila bublaninu, dnes gazdujeme len my dve, otec išiel aj s Lilou do zoo, pišťala a básnila mu o tom celé doobedie, tak sa zľutoval.“ –dodala som a ustúpila z dverí pozývajúc ho dnu.
Keď som zabuchla, mama mu už strkala teplý koláč do ruky ani sa neobťažovala pozvať ho do kuchyne. Paráda. Naše neexistujúce deti sa môžu tešiť na svoju babku. Filip si vďačne tanier zobral a pobrali sme sa do izby (do bezpečia).
Ja som sa vrátila späť za stôl, Filip si sadol na posteľ a oprel sa o stenu.
„Počuj, chápeš tomu príkladu z matiky?“ –zamyslene som sa pýtala Filipa, ktorý bol však plne zamestnaný koláčom, ktorý mu zjavne tak chutil, že ma prepočul. Asi som sa mýlila, keďže po chvíli (s plnými ústami) čosi zamumlal. Rozumela som len „egegegege ona je posahana (glg) doma nemá čo robiť, potom vymýšľa takéto ptákoviny a my aby sme nad tým sedeli celú večnosť.“ –pravdepodobne narážal na matikárku, starú pannu (predpokladám), ktorá je našou triedou priam zaujatá.
„Kašli už na to, lebo z teba bude kocka, ako zo Simony“ –uškľabil sa Filip a s úsmevom poklepol po posteli, nech si sadnem vedľa neho.
S povzdychom som zaklapla zošit, že dnes sa toho už aj tak veľa nenaučím, navyše tomu nerozumiem a ani sa nesnažím tomu pochopiť. Otočila som sa na stoličke, vstala a zamierila k nemu. Nahla som sa, že si sadnem za ním, ale on si, prosím pekne, zaumienil, že je pán tohto domu, teda minimálne mojej postele a rozvalil sa na ňu celým svojim dvojmetrovým telom.
Keďže ja mám chabý meter šesťdesiatpäť, musí byť vtipné sledovať nás ako pár. Pripadám si ako tá americká neviemčo s tou veľkou riťou, čo chodila s tým (basketbalistom?hokejistom?futbalistom?vodnopólistom? fakt netuším..). No proste on bol od nej asi o polovicu väčší, ale nakoniec sa aj tak rozišli.
„Uhni, ty obor“- so smiechom som naňho pokrikovala, pri čom som sa snažila odsunúť aspoň kúsok jeho zadku bližšie ku stene.
„Na to by si musela ešte veľa papať“ – rozosmial sa, čím som sa mohla prebojovať k nemu do postele. Stihol ma ešte pekne (a dosť hlučne) tresnúť po zadku, čo som mu vzápätí vrátila jemným kúsancom do ruky a on zavzdychal a parodoval, že sa mu to páči a aby som pokračovala.
„Somár“ –štuchla som doňho a ukazovákom som mu brnkla po nose.
„Iá, iá“ –napodobňoval, pri čom vybuchol do smiechu a strašne ma oprskal.
„Fuuuj, ty prasa!!“ –hromžila som zotierajúc si z tváre mokré..dačo.. On sa len smial ako nepríčetný.
„Ešte, že máš tak rada tie zvieratká, kuriatko“ –podotkol a vtisol mi jemný božtek na líce.
A tak tu teraz ležíme na posteli, zavesení do seba, ja uvažujem nad zmyslom sveta, on nad..nesmrteľnosťou chrústa? Sme mi teda párik. Vychutnávame si jeden druhého, ticho a pokoj.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár