A tak som to priznala - mimovoľne, v amoku, s krikom ako pavián som to vytreskla do hluchoty - tak, ako sa konieckoncov stane väčšina naozaj zásadných vecí v živote.
Som asociál!!!
...ryčala som ako zmyslov zbavená predtým, ako som zase zaliezla do svojej samoty.
Deň potom som padla na kolená s tvárou v dlaniach, v zúfalej snahe nájsť v priestore reality čosi, čo mi Ju nebude tak bodavo pripomínať. A plakala som, vlastne neplakala, revala ako decko v obrovskej ľútosti nad vlastným prítomným a Jej minulým životom. Tackala som sa sprava doľava, hladkala skrinky, sedela v Tom kresle, pozerala do Toho zrkadla a revala a revala a revala nad svojou neschopnosťou. A chcelo sa mi kričať, ó Bože tak strašne veľmi, a byť všade inde len nie tam, kde som a tým, čím som.
On celý život trpel na nedostatok pozornosti, tieň staršieho brata a pocity menejcennosti. Ona netuší, kto je, tak je hocičím, čo sa od nej očakáva. Jeden si reže ruky, lebo už nikdy nebude nikomu dôverovať a iný nevie, či ho viac baví ležať v modlitbe alebo ožratý v splíne. Tá zas kompenzuje pocity nedostatku lásky od najbližších využívaním každého človeka a príležitosti až do tla a to, čo v prítomnosti iných ľudí ledva prehovorí trpí na tieň extrovertných psychopatov okolo seba. Niekto trávi voľný čas v posteli s hocikým, koho nepozná a niekto ráno vstane len kvôli tomu, aby mohol niekde inde desať hodín sedieť a potom si mohol zase ľahnúť spať.
A niekto sa tacká životom, ktorý je ako zlý sen, neschopný sa správne rozhodnúť, neschopný citov, neschopný sociálnych väzieb. Neochotný ľuďom veriť či dôverovať, podceňujúc ich vyberá si, koho povýši tam, kde má rešpekt a úctu. Nakladá si na plecia viac, ako je schopný uniesť v snahe odmerať svoju neexistujúcu hodnotu úspechom, veď – hlavu mu nikdy nevezmú! Arogantný, namyslený, bojujúci za svoju pravdu o ktorej je presvedčený.
Prežíva na káve a cigaretách a predstavuje si, že je to v Paríži s Dalím či na Korze s Filipom, alebo vo Fléde len tak, s barmanom alebo kdesi hocikde s tým, čím vždy chcel byť. A je sám a prázdny. Nech potom môže padať na kolená a na hubu a kričať, keď nič okrem neho nezapadá do nenormálne racionálnych modelov správania a myslenia, čo si naformoval a prijal v obrane pred svetom, ktorý chápe, no nerozumie mu. Nikto priťahujúci iných „Niekto“ ako magnet, nenávidiac ich, keď nastavujú zrkadlo tomu, čo zač vlastne je – absolútny duševný bezdomovec.
Ako ja.
Každý z nás je poškodený, všetci si nesieme svoj kríž, každý z nás si ním necháva lámať chrbticu a vytáčať stavce na všetky strany a stráži si tam kdesi svoju skľúčenosť, nešťastie a nenávisť. Je len na nás, ako sa s tým vysporiadame.
Nie sme Don Juani, šašovia, nešťastní snílci, introverti, intelektuáli, workoholici, hlupáci, hrdinovia, manželia, karieristi, materialisti, veční študenti, hajzli, hráči, egocentrici, šibnutí altruisti, nenormálni konšpirátori, vydesené deti, nechutní vlastníci, kamoši do dažďa...
tá naša špinavá koža, to nie sme my
...všetci vieme, že niekedy nemusíš ísť len vpred, zvlášť bezhlavo a bezcieľne
niekedy sa musíš vracať späť, nie do minulosti, ale do hĺbky
do časov, keď nebolo všetko tak plytké a tvoj život bol aj niečo iné ako len práca/škola/to ostatné
nech nezabudneš na to, aké je to byť detsky naivný a tak jednoducho slobodný
a aký si mal kedysi výnimočný život
lebo TO si
teda som
venované všetkým milým stretnutiam zo sveta s vierou,
že Michała čoskoro pozvem na pivo
Katke darujem fľašu domáceho medu
s Ninou prežúrujem ešte jednu noc a zapadnem u nej, budeme sedieť na posteli, fajčiť a tárať do rána
že s Robom, Mirom, Ondrišom, Buxom a Dušanom budem behať v maskáčoch po horách
a že mi Maťo urobí najlepší čaj alebo kakao na svete (a môžeme sa aj zhandriť!)
Paľo a Ola sa zjavia v najvhodnejšej chvíli
a s Tomášom sa nebudeme musieť rozprávať, bohatí na nápady a chudobní na peniaze
a po krásnej ceste vlakom ma na vlakovke počká Romana, aby sme si dali kávu
a všetko bude výnimočné, tak ako vždy s Jogim, Kesom, či Papom
a Mišel vždy rovnako spoľahlivá a zodpovedná a svoja
a Monika vždy jednoducho úžasná a krásna
a Matúš mi raz odpustí to nič a my ešte raz posedíme kdesi na lúke
a po fľaši domáceho sa budem môcť bezhlavo desaťminútovo zamilovať do Rada
Autobusy, vlaky, stanice, cesty, parky, podniky, chaty, byty, domy, lúky, ľudia sú mojim domovom.
VĎAKA!
______________________________________________________
ach, Bože, mám už 19 rokov a stále žiaden rozum
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a Romana ťa nebude čakať len po krásnych cestách vlakom, trúbelo. mala by si sem prísť za mnou, aby sme sa na žiaru pozreli. musím to nejak vymyslieť, ako ťa sem prepašujem. zmestíš sa do krabice? že by si sa poslala.