Až tri zimy, najdlhšie a najsmutnejšie zimy môjho života. Tri zimy, ktoré sa vliekli ako sopeľ – stále strašne bolia, strašne studia (od slova stud). Posledné tri zimy boli plné smútku, samoty a hanby a všetkého toho ostatného, čo sa tak odporne slizky roztečie a prilepí tam kdesi medzi srdce a pľúca. Každú noc a každé ráno keď sa zase nemôžem nadýchnuť som presvedčená, že presne tam niekde musí byť duša.
Túžila som to celé uťať, urobiť čiaru, vymazať, celé zabudnúť a už sa k tomu nikdy nevrátiť. Chcela som sa postaviť kdesi úplne mimo a začať s čistým štítom. Obula som si nové topánky, obliekla si nové veci, prezliekla čisté periny a možno nasadila novú tvár. A keď sa mi na Vianoce kotúľali po tvári krokodílie slzy, spomenula som si na Carlita, ako sa vtedy pri dvestoosemdesiatejsiedmej cigarete a stopäťdesiatom drinku na mňa pozrel a povedal, že sa pred sebou nemôžem skryť. Mal pravdu.
Prehrýzla som to, všetko som to prehrýzla, ako vždy. Prehrýzla som, že som ostala na tomto svete tak sama, až som si začala na cestách stavať barikády. Že otcovi som nemohla povedať ani dobré ráno a matke som nedokázala. Prehrýzla som všetku tú nenávisť a všetky obete, ktoré mi priniesol vzťah s niekým, kto nielen, že mi nedokázal dať domov, nikdy ani len nepochopil, ako veľa to pre mňa znamená – a to je pritom to najmenej. Prehrýzla som to celé, všetky tie dlhé chladné noci, všetku tú túžbu, všetky tie sny, a viem, že časom prekúsnem aj to ostatné, to všetko, o čom nehovorím ani po piatich vodkách – len mám strach z toho, čo príde potom, čo zo mňa vlastne ostane.
Viem, že tie jazvy tu už budú navždy – že už nikdy neprestanem slepo nenávidieť plastový príbor, plynovú rúru, mastné vlasy, pokazené kľučky, police, závesy, káble, provizórne riešenia, cestu domov a kopu iných malicherností.
Že ešte dlho sa budem trestať, kým začnem zase normálne dýchať.
Že to bude trvať, kým sa znovu zahojím a kým bude lepšie, bude ešte stokrát horšie.
A že to budú na krv odraté kolená a obité lakte z nekonečného naháňania pocitu počas mnohých nocí, keď sa budem snažiť odpustiť si a prijať sa.
No možno niekedy stačí len všetko pripraviť a potom už len čakať, kým veci prídu. Už som pripravená. Len ma desí, koľko to trvalo.
Keď som na narodeniny stála na terase v centre Bratislavy, videla som hviezdy a dojalo ma to. Opäť začínam cítiť silu okamihu a veriť v moc myšlienky. Opäť začínam stretávať ľudí. Konečne začínam splácať tú hŕbu účtov, čo sa mi rokmi nakopila. Síce je ten batoh skurvene ťažký, no radšej pôjdem pomaly, ako vôbec. Už chápem, že nejde všetko len tak zahodiť, zvlášť, keď máš v nohách toľko, čo ja. Cesty identifikujú topánky, topánky identifikujú teba. Preto tá šnúrka.
-Prosímvás, proč by jste to dělala?
-Viete, ja som v živote dostala strašne veľa vecí zadarmo, tak teraz rozdávam ja.
-Slečno, vás něco trápí. Bolí to moc?
-Všetkých nás predsa láme nejaký kríž.
-Bolí to moc.
Rozrevala som sa a dogrcala. Čo som mala robiť?
Dnes síce zase neviem, kto som, no skúsim si spomenúť a už nikdy, nikdy si nedovoliť zabudnúť to. Tak snáď.
lopatu mi do ruky!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@grietusha premyslam nad tym vela. niekedy som to povazovala za prednost, dnes uz viem, ze je to vlastne kriza identity, co je vzdy problem. nasa vyhoda oproti ostatnym je ta, ze ju aspon vnimame.
povedz len tolko, ci ba ci brno.
povedz len tolko, ci ba ci brno.
3
Brno. BA dám až na jar, aby som sa mohla prechádzať pri Dunaji a nefrflať pri tom na premočené ponožky.
Napíš svoj komentár
rozmýšľala si niekedy nad tým, že možno je náš domov skutočne na nejakej zvláštnej ceste, bez prestania v nejakom inom bode od niekadiaľ niekam? a že to je vlastne celkom dosť smutné? piče, nasrať.