Ako bezproblémovo uvariť živú žabu v hrnci a o tom že duša neexistuje..

Nevedela som akým spôsobom mám žialiť. Tak som sa rozhodla smútiť ako netopier. Netopiere smútia mlčky.
Celé týždne nevydávajú spevavé zvuky. Neprítomnosť hudby ich zbaví smútku z ničoty.

Som ničota?
Som len disonantné bublanie ničoty?

Zostala som potichu žialiť, nevšímajúc si hudbu života okolo, v ktorej nebolo harmónie..

Škrabnem nechtami o špinavú tabuľu. Odporný zvuk mi mrzačí sluch.
,,O čom hovoríš, moje ja?“
Dnes som si chcela zmeniť život.
Ten hlas mi povedal aby som to robila pomaly, postupne.

Je to ako variť žabu.

Ak hodíte žabu do hrnca s vriacou vodou, okamžite vyskočí. Ale keď ju hodíte do hrnca s vlažnou vodou, ktorú pomaly začnete zahrievať, žabka nezistí čo jej hrozí..až kým nie je neskoro..a začnú sa jej variť zadné nohy spolu s celým malým telom.

Život okašľal na plnej čiare.
Bolo to z lásky.
Nechcel ma dať nikomu.

Ležal v posteli, odkopaný, z paplóna mu trčali bosé nohy.
Ako veľmi ťa milujem.
Čo by bol život bez teba?

Je zvláštne že niekedy človek ani nepostrehne jednotlivé obdobia kedy sa kúsok po kúsku prebára do depresie, až kým nie je neskoro.
Moje ja ma pomaličky opúšťalo.
A to nebolo väčšej lásky akú sme mali ja a môj predný mozog rok dozadu (prepáčte, spomínam).

Pomaly veci v živote prestali vychádzať. Stačilo pár mesiacov. Pár mesiacov samoty.

,,Sme tu tak, akoby sme neboli.“

Vkĺznem zospodu pod prikrývku, pobozkám ťa na stehnách, ty sa mykneš a ja sa rozosmejem.
Verím že je to láska navždy.
Kto je tu teraz víťaz a kto porazený?

Unavujú ma každodenné depresie, je chladný november, zrazu december a život mi systematicky obmotáva črevá okolo krku a škrtí ma.

Musí to prestať. Musím prebudiť premrznuté kolená na ktorých spočíva moja zničená tvár, vziať silu, vypadnúť zo školy ktorú nenávidím, vypadnúť z úvah ktoré mi objedajú kosti, musím vyhodiť niekoľko ľudí...zo svojho života.

Potrebujem chytiť vo vzduchu omamnú vôňu svojho predošlého života!

Dnes ráno som chcela zobudiť svoju dušu.
No zistila som že som ju nikdy nemala.
Lebo duša neexistuje.
Duša nieje a nebude.
Je to len malá oblasť v mozgu.
Ahoj predný mozog.
Po smrti už nie je nič. Ticho.

A iný Ježiš Kristus na ceste..

Nečujne mrholí na choré kosti na mojích členkoch. Vraj už len 3 roky a 9 mesiacov budem chodiť.
Môžeš mi fúkať, liečiteľ.

Smutno hľadím za tebou, odchádzajúca mama.
Potajme som v tebe hľadala náhradu.
Veď ani moja vlastná matka ma nikdy nechcela, tak bolo smiešne dúfať, že ma raz budeš chcieť ty.

Plač otravuje. Slzy mi vyplavujú čočky.
Nepríjemné!

Dnes vyšlo slnko.
Nádej ma naplnila.
Všetko mi došlo.
Kde som robila chyby. Aký je zmysel života..

Vedela som.

Pochopila som, prečo sa mi to všetko stalo.

Moje ja lietalo.
Našla som sa v živote.

Slastne som poznala. Vedela som, čo musím urobiť.

Bola to jar života, bol to zvuk netopiera nedopriaty ľudskému sluchu.
Kráčala som šťastne vpred, farby žiarili.

Auto ma zobralo plnou silou.
Z ľavej strany.
Vtedy keď som sa už našla.
Život mi moju poslednú šancu zostane dlžný.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu