Chapter one in a whole book

Je mi to ľúto.

Všetko mi je to ľúto.

Nikdy by som si nebola myslela, že sa človek vie razom dostať späť tam, kde bol pred 4 rokmi. Do času, kedy boli moje dni len vstávaním a zaspávaním bez zmysluplnejšieho významu. Sledovanie každodennej rutiny človeku pomáha nemyslieť na svoje vlastné (ne)šťastie, hej mal si pravdu. Všetci ste mali pravdu. Naoko pohŕdavé a panovačné vyhlásenia o detských láskach a trpkom sklamaní na konci mi boli donedávna veľmi vzdialené. Ale všetko poporiadku.

Prežila som s tebou najkrajšie obdobie svojho takmerdospelého života. Dlhočizné prechádzky a ukradnuté pohľady prerástli do vášnivých bozkov takým prirodzeným spôsobom, že by človek nevedel pomyslieť na iné než na to, áno toto je to správne, to je to čím budem žiť. A bol to život vskutku nádherný. Akoby sme sa poznali odjakživa. Vzťah, kedy som zrazu nevedela kde končím ja a začínaš ty, nemohol byť lepší a bola som si istá, že mi nikto nikdy na svete nebude vedieť ponúknuť to, čo si mi bez akejkoľvek námahy dával ty. Všetky pocity, objatia, záchvaty smiechu, držania sa za ruku a množstvo spoločných rozhovorov som si starostlivo ukladala do svojho vnútra pod štítkom "Bože, mne je tak dobre," pre časy, keď by život nechcel byť už tak ružový, plný spevu vtákov a postavil sa na zadné.

Keď búrka strieda ďalšiu a zamyslený výraz nad bohviekadečím nahrádza úsmev, vnútro mi ovládol obrovský strach. Chcem, aby si vedel, že som za nás bojovala najviac ako som vedela. Trucovito ťa na kolenách držala okolo nôh, keď si pomaly z môjho srdca odchádzal. Hnevala sa na vyššie sily, na každého kto na tom niesol akúkoľvek vinu, na seba, na teba, na iných, no akosi som nevedela priamo ukázať prstom na nikoho. Už sa nepýtam prečo. "Neviem" som nikdy nepovažovala za adekvátnu odpoveď. Nedokončené myšlienky, ktorých konce by boli pre oboch veľmi bolestivé, napĺňajú realitu všetkých mojich dní. No chcem aby si vedel, že ...

S hlavou zvesenou chodievam sama po uliciach. No zasvieti slnko a ja ťa cítim. Cítim ťa v každom slnečnom lúči, ktorý mi hladí tvár tak ako vtedy, keď sme v parku sedeli len my dvaja a vzájomne si hľadali všetky odpovede v očiach toho druhého. Pohľad na rozkvitnutú čerešňu a vetrom ohýbané zelenavé listy stromov mi pripomínajú tvoj nekonečne zaľúbený pohľad a moje roztrasené kolená. "Bože, mne je tak dobre," - je tam všetko, na nič som nezabudla. V srdci nosím hlboký smútok, pretože akokoľvek sa snažím, nedokážem si predstaviť, že ma niekde ďalej čaká rovnaké šťastie ako vtedy s tebou na lavičke. Božský pokoj a spokojnosť s každým chĺpkom môjho života je stav, ktorý sa mi spája iba s tebou. A za toto ja na teba nikdy nezabudnem.

Túto kapitolu môjho života niekto ukončil bodkou bez toho, aby sa ma vopred spýtal. Knihu nasilu zatvoril a nedal mi možnosť nakuknúť, čo ma čaká ďalej. A mne neostáva iné, len dúfať v šťastný koniec, pre mňa, pre teba, pre nás. Nikdy kniha nie je nezmyselná a vždy kapitola nadväzuje na ďalšiu. Či už vstaneš zmŕtvych niekde ďalej a budeš hlavným hrdinom románu, alebo sa naše cestičky rozídu nadobro a budeme si žiť šťastne a spokojne, no stále v hĺbke duše spomínajúc nostalgicky za 17. rokom života, kedy život bol tak nádherne a nereálne - jednoduchý a šťastný - nevie nik. Verme preto, že autor tejto knihy je sakramentsky dobrý a len napína čitaťeľov dych vyrážajúcimi a slzy tvoriacimi zápletkami. Verme mu, že je nenapraviteľný romantik a sám vie najlepšie, čo jeho postavy urobí vživote šťastnými.

Zbohom, dovidenia, ktovie. Hepyend nás oboch čaká, ja to viem.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu