Jeden nudný deň som vstala, sadla za comp a píšem si s neznesiteľnými ľuďmi na pokeci... Už mi je všetko jedno, každý je nudný, každý začína tým istým : ako sa máš? A čo mám ja napísať? Že nemám lásku, že mi je smutno? Že mu je do plaču? Nedá sa... No a zrazu to prišlo, napísal mi nejaký chalan, profil mal cely flipný, taký pre mňa... Takého človeka chcem, ale určite to je len náhoda, že píše a on mňa nebude na sto percent mat rád, ale čo už, aspoň zabijem nudu.... povedala som si....
Začali sme si spolu písať, dohodli sme že, ak mu do konca týždňa nenafotím nejaké foto, tak bude „ koniec nasej lásky“ tak nemohla som si to nechať ujsť, nafotila som a bolo po tom....
Dohodli sme sa s úsmevom na tvári, že, ho pozvem na kofolu, s tým, že on platí bolo to neskutočne, písať si s takým človekom, pri ktorom som a cítila tak dobre a pohodovo, vždy keď sa niekto prihlásil, bola som v nemom úžase a rýchlo som pozerala, či tonie je on...
Nastal ten osudný deň, kedy sme sa mali stretnúť, popýtal odo mňa číslo, ktoré som mu aj dala ...
Bol to piatok, slnko pieklo, na oblohe ani mráčka, dusno... No a skoro som už na tom mieste, kde sme sa mali stretnúť a zrazu.... iba taký závan vetra, prišiel na bicykli... Srdce mi začalo neskutočne bit, myslela som, že sa tam pozvraciam... V hlave sa mi hrnula jedna myšlienka za druhou, prestavala som dýchať, videla som HO.... Pristúpila som k nemu a pozdravili sme sa .... Obaja sme šliapali popri bicykli a rozprávali sa o veciach, o ktorých by som ani nečakala, bol zvedavý a to sa mi na ňom páčilo a ešte ta jeho ukecanosť, za cely ten čas, sa mu ústa nezatvorili... Vonku sme spolu boli hodinu a pol, ale pripadalo mi to ako večnosť... Keď sme sa lúčili, dali sme si sladké pusy na líčka... Prišla som domov, cela mimo... umyla som rozpálenú tvar, okrem ličiek aby som si nezmazala... Večer v posteli som bola šťastná, že to tak dopadlo, lebo som ho fakt začala ma rada, nielen rada, začala som ho ľúbiť....
O deň nato ( sobota ) mi napísal, na nete, že by ma chcel pozvať na bobovú dráhu, pozvanie som prijala, popýtala som si aj ja od neho číslo, tou flipnou formou, aby som aj ja mala a on mi napísal správu, v ktorej bolo : Som sa v piatok stretol s jednou sympoškou a už odo mňa pýta číslo hrozne. Tak mam ju zajtra vziať na bobovku? Dúfam, že odpise cmuk... Vtedy mi prestalo srdce byt, zabudla som dýchať, bola som cela mimo... tak som mu napísala, že newim, čo to za osoba, taká drzá jasne že cmuk a takto sme si začali písať, no nadišiel utorok, vtedy sme mali ísť na tú vysnívanú bobovku, mal ísť aj jeho kamarát... Tak sme sa stretli, čakala som ho na zastávke, išli sme ešte dve zastávky pešo, lebo nám ušiel bus... Pekne sme sa rozprávali, poflipovali.. Nastúpili sme do busa, boli tam aj jeho dvaja kamoši a dve neznáme čaje.. A zrazu.... Blesk, hrom ! Začala búrka, vystúpili sme pri ZOO, schovali sa pod búdku, tam sme chvíľku prečkali... Keďže bobovku, v takom prípade zatvárajú, tak sme sa vybrali do ZOO, ako sme kráčali zase sa rozpršalo, našťastie sme mali vstup zadara, čo bolo výhodne prešli sme celu ZOO, srandovali, objal ma, aby mi nebola zima, všetci na nás pozerali, ale ani jemu, ani mne to nevadilo, povedal mi, že keby mal sveter, tak by mi dal, ale nemá.... Bolo to také romantické, ešte aj on to priznal... Bolo mi s nim neskutočne dobre... Keď sme sa vybrali k busu, že ideme spät, bolo 7 hodín, keby sme si švihli o minútu, mohli sme to stihnúť ale ušiel a bol to posledný bus, dalši išiel iba ráno.... Dve čaje a kamarát išli do dediny, len my sme išli na bobovku, povedala som, že už aj ja musím ísť a on, že pod s nami, neboj, ja sa o teba postarám.... a vtedy som skoro zomrela... Boli sme spolu na bobovke, spolu sme to prešli, keď sme sa ťahali hore, dal mi pusy na chrbát, vtedy som ho cítila, mala som sto chuti otočiť sa ( len keby sa dalo ) a dať mu sladučký božtek.... Chcela som, aby tá chvíľa nikdy neskončila.... Priala som si to... a zrazu sa to spustilo dole, a zákruty a jednu sme zle vychytili, odrela som si ruku aj on nohu a ruku... dal mi nato božtek a ospravedlnil sa mi Vtedy som sa mu cela hodiť okolo krku ale nedalo sa, bol s nami aj jeho kamarát... Tak sme sa vybrali pešo do dediny, prešli sme sa, par zastávok aj ďalej, veď nebudeme na jednej stáť a chytili sme stop, bol s nami namakaný kamarát a ON mal k tomu ešte slzný plyn vedela som, že som s nim v bezpečí... Pozval ma na zmrzu, bola sladká, ako on... Odprevadili ma až k bloku a tam bol aj jeho nepriateľ, šrac, ktorý mu chce zle, tak sme si ani pusy nedali, ale to newa... Na druhy deň išiel robiť prijímačky do iného mesta na výšku.... Vtedy som si to cele uvedomila... Odíde a už sa nebudeme takto stretávať, síce sme boli spolu dvakrát vonku, bolo nám spolu super, ale už ho nikdy viac neuvidím, ale ja ho chápem, chce niečo v živote dosiahnuť.... a takto vedie jeho cesta.... Je mi straaašne ľúto, že ešte teraz o necelý týždeň idú do Talianska, asi sa neuvidíme zase, už som kvôli tomu preplakala kopu hodín, ale viem, že toto je oveľa lepšie, takto sa rozísť a nikdy viac sa newidieť, ako keby sme sa rozišli v zlom.... Bude to oveľa lepšie takto, len ma štve, že si to nemôžme ešte spolu užiť.... Aj teraz, keď toto píšem, hrnú sa mi slzy do očí... a vyčítam si, že keby som nebola na bobovke, lúčila by som sa s nim oveľa rýchlejšie a menej by to bolelo, ale som rada že som to s nim zažila.....
A vždy spomínam na to, že mi napísal, že dúfa, že nie je koniec lásky po tom, čo mi spôsobil ( to s tou rukou ) A ja si vždy hovorím : Nie moyo, stále ta budem ľúbiť, aj keby si bol newiem kde.... S tebou som prežila tie najkrajšie a najbláznivejšie chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem....
Je mi to fakt ľúto, ľúbim ta ....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
veď nič neskončilo, nikto nikoho neodkopol, stále môžte byť spolu, stále sa môžete vídať....