Začiatkom jesene som sa k ujovi pridal na poľovačku. Práve v úvode ruje. Ponúkol som sa, že mu ako rojnicový strašiak pomôžem nahnať zver priamo naň. Sadol do posedu, ja som mal obehnúť menší háj a vylákať zver. Tak som ho obehol, lenže zarovno so mnou vyšla z opačnej strany celá tlupa, narátal by som ich do dvadsať.
Zahliadol som aj jeden mohutný kus štrnástoráka. Pravdepodobne vodca čriedy. Snažil som sa držať od nich dostatočný odstup. Podujal som sa obehnúť veľkým oblúkom aj druhý háj a prekvapiť ich od zadu.
Boli však príliš vychytralé a kým som obehol trasu s napoly vypľutou dušou, stihli sa posúvať rovnakým smerom, čoraz ďalej od mušky. Tupý výraz vodcu v ďalekohľade zďaleka nebol taký tupý. Vyplašil som ich až za revír, ujo je na poľovačke vždy nadšený, keď zver nevidí nikto okrem mňa.

Môžno som bol tak trochu rád, mám totiž jelene v láske. To ich spojenie s prírodou. Chcel by som byť jedným... nie takým, do ktorých sa strieľa. A nie takým, akým je môj sused.
Partnerke jeleňa (narozdiel od partnerky môjho suseda) nasadené parohy nevadia.

Vrátili sme sa k autu a sadli si obďaleč popočúvať trochu ručiacich samcov, ukazujúcich svoju dominanciu.
Miesto toho sme počúvali zo všetkých strán nejakých troch pukov z okolitých posedov, nepodarene ručiacich na lesných rohoch. Tomu sa hovorí príroda.


 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár