prifúkol sem jeseň,
najradšej by všetko zmietol,
trhá našu pieseň.
A nádej umiera,
zťažka popadá dych,
osud nás v rukách zviera,
spomienka na letný hriech.
Každý dnes kráča sám,
lásku uniesla nevedno kam,
zobrala zmysel života stám,
tvoj posledný bozk ešte na perách mám.
Nedovolím mu nechať sa odfúknuť,
je to to posledné,
pomáha mi každé ráno sa nadýchnuť,
uľahčuje tie noci prebdené.
A lístie padá,
zimou sa trasú srdcia,
vietor už zas inú pieseň skladá,
tá naša už je mŕtva.
Nádej nedožije zimu,
vypadla mi z rúk,
našla som ju na zemi podupanú,
skrýval ju vysoký buk.
S koncom jesene,
všetko dobojovalo,
to krásne je stratené,
šťastie odplávalo.
Bozk je zmytý,
nádej zomrela,
osud bol krutý,
preňho nám jeseň nikdy neodpustila.
Taká hlúposť, čo ma včera napadla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár