rád by si pravdu znal.
Vyberáš si z tých dávnych spomienok,
netradičný, veľmi krehký dar.
A tvoja vystrašená tvár,
nechce tú pravdu nájsť,
tak ako má ďalej tvoje srdce rásť?
Hľadáš,
jeden z darov vybrať si chceš,
pýtaš sa, ako bolesť spomienok premôžeš?...
Vybral si si použitý dar,
v ňom zahliadol si moju tvár,
spomienky si už nepoznal...
To so mnou si sa rozhodol na more ísť,
hoc len na plťke malej...
Rýchlo si však nechal stroskotať
i tú poslednú, malinkú nádej.
Potom tak, ako všetky vraky,
skončilo aj moje srdce na dne mora.
Pokryl ho piesok
a riasy ukryli...
Rybári ho uloviť sa snažili,
no malo ešte kus sily.
A teraz omýva ho voda, slaná ako moje slzy,
veď sám to vieš, že ťa to veľmi mrzí.
Ani nevieš, a vrahom si sa stal,
keď pomaly si moje srdce,
na dne mora zabíjal.
Načo si si teda ten dar prial?
Veď si mal radosť z toho, že si zabíjal.
Ty si len kľudne kráčal s úsmevom v diaľ,
pri tom ti horúci vietor pri nohách vial.
TERAZ MYSLI NA TO, ŽE SÁM SI SI POZVÁNKU DO PEKLA ODOSLAL!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
19. 3.marca 2010 20:36
super.
Napíš svoj komentár