O chcení a realite

Aké je to zobudiť sa v utorok napoludnie a myslieť si, že je nedeľa?

Také prepracované, také hekticky unavené, bez konkrétnych túžob, len s tou jedinou, túžbou na zmenu.

Chcela by som začať behať.

Chcela by som menej fajčiť.

Chcela by som mať viac peňazí a menej pracovať.

Chcela by som mať čas na oddych.

Chcela by som mať pri sebe muža, čo ma bude zo srdca milovať.

Chcela by som byť pár dní, len tak, sama so sebou.

Chcela by som úspech.

Prácu, čo ma napĺňa a dáva mi každý deň niečo nové (dobre, tú tak napoly mám ) .

Chcela by som sa len tak zobudiť a ísť sa prejsť po pláži.

Chcelo by to poriadnu zmenu. Hlavne seba samej. Myšlienok.

A najviac by som chcela, aby všetko nebolo tak extrémne komplikované.

Tak teda naspäť do reality. Potrebujem sa učiť, áno, opäť. Polku života rozprávam o tom, ako by som sa mala učiť, namiesto toho, aby som pre to niečo spravila. Ono, ja sa vždy nakoniec učiť začnem, ale tie ceremónie okolo toho, rôzne prokrastinačné rituály, ani sa to nezdá, ale zrejme to unavuje viac, ako otvoriť zdroje, čítať, chápať a memorovať. Nie, ja som zapla počítač, tak si idem dať jednu motivačnú nikotínovú na balkón, zalejem kávu, a kým chladne, dám si aj druhú motivačnú nikotínovú, v domnienke, že dlhšiu dobu nepôjdem. A takto domnienkami a premýšľaním o nesmrteľnosti chrústa a vyratúvaní, kedy si dám pauzu a kedy cigpauzu mi prejde pol dňa. Kvety popolievané, byt povysávaný, poličky poutierané, ale nezačala som robiť na tom, čo som CHCELA.

Obdivujem ľudí, čo ráno vstanú, umyjú sa, dajú si kávu alebo tie mega zdravé nápoje, čo sa poslednú dobu začali ráno popíjať ako energetické bomby, obujú tenisky a idú si zabehať. Len tak, na polhodinku. Nič strašné, však je to v pohode. Nevravím o tom, že mám málo pohybu, pohybu mám akurát, ide o ten pocit, že človek spraví niečo, pre svoje zdravie, o silu dobrého zvyku. Ale schopnosť rozprávať o tom, ako by som chcela behať je až neuveriteľne vycibrená.

Skúšala som to s „to do listmi“ jednu dobu to fungovalo, hlavne, keď som vedela, že som istú vec prenášala tri dni, tak na ten štvrtý som ju zo zoznamu buď vyškrtla alebo konečne spravila. Keď je to tak dôležité, že to prepisujem zo štyroch dní a napokon to vyškrtnem, isto sa bez toho žiť nedá. Bola som deprimovaná tým, ako sa nedokážem držať plánu, čo na tom, že som spravila 10 iných vecí, čo na zozname neboli?

Cítim, že potrebujem zmenu. Možno aj zmenu prostredia. Len tak, vymeniť vzduch, zhlboka sa nadýchnuť a usmiať sa. Cítim, že prichádza leto. Aj keď som utlmená a stále by som chcela spať, viem, že mám viac energie. Päť liet som trávila s deckami na táboroch, celý mesiac. To bolo vyčerpávajúce, nie spať na pohovke pri filme, ktorý zrejme ani nedopozerám. Ale súčasne to bolo krásne. Boli to skúsenosti, ktoré mi dali deti a ktoré som dala ja im. Nemyslela som na vlastné problémy, lebo na to nebol čas. Vyšla som do mesta, aj keď som bola neskutočne unavená, len kvôli tomu, aby som sa nemusela variť medzi štyrmi stenami internátu a súčasne, aby som stretla ľudí, na ktorých cez rok nemám čas. Cítila som, že žijem, nie len prežívam a mala som energiu, aj keď som tú energiu nemala. Ani neviem odkiaľ som ju čerpala. Možno zo slnka, z pozitívnych ľudí, nočného spánku, úsmevov detí. Jasné, malo to aj negatíva, čo nemá. Aj som si poplakala.

Na druhej strane, na toto leto som mala odvážne plány, naozaj seriózne som chcela, ale aj čert chcel, tak nevyšli. Tak namiesto učenia, píšem týchto pár riadkov o chcení a možnostiach, keď ich dopíšem, isto sa učiť pôjdem, ale pravdepodobne si najprv nalakujem nechty, lebo som na to nemala celú večnosť čas.

Niekedy nie je dôležitý konkrétny cieľ, ale cesta, ktorá k nemu vedie. A zmena je dobrá. Rovnako ako zvyk. Keď je na to človek pripravený, a každou bunkou tela o tú zmenu volá, CHCE, tak verím, že niečo ho k tej zmene trošku dokope, pokiaľ bude otvorený možnostiam a bude sa mu chcieť. Na druhej strane si treba uvedomiť, že niekedy prílišné rozmýšľanie o zmenách škodí a treba si od neho oddýchnuť. Napríklad na tej pláži pri mojitku. Alebo len tak v posteli s plyšákom a sladkým spánkom.

 Úvaha

0 0 1 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu