Vždy som bola citlivá, empatická. Predtým som ale fungovala v takom prostredí, kde som si nemohla dovoliť byť prehnane citlivá, pretože by som tam neprežila. Keďže som to vedome netušila, podvedome to šlo na úkor popierania pocitov a vonkajšej steny skladajúcej sa z nehovor, necíť, nedôveruj a ak na teba niekto kričí, usmej sa a maj ho v pi...
Za tých cca 5 rokov fungujem ale v prostredí trošku inom. My nie sme taká normálna rodina, to potvrdí každý, kto nás pozná. To sa nedá len tak vysvetliť, to treba zažiť Musím ale priznať, že za ten čas som si odvykla od toho sveta. Pripadám si ako v nejakej bubline, dlho izolovaná od sveta, do ktorého postupne krôčik po krôčiku vchádzam. Krok, facka, krok, kopanec, krok, facka bif bif. Nejak tak to so mnou vyzerá.
Sú proste 2 druhy ľudí. Sú ľudia, ktorí nejak prirodzene tiahnú byť viac pozitívni. Zdá sa mi, že ich je stále menej a menej. Sú to ľudia, ktorí keď ti nechtiac stúpia na nohu, ospravedlnia. A potom sú ľudia, ktorí zlomia tvoje srdce, zničia tvoju dušu, pošliapu tvoju dôstojnosť, privedú ťa na pokraj zúfalstva a bez výčitiek svedomia idú ďalej s úsmevom na tvári. Niekde medzi tým ťa 4 567 456 oklamú a ty im za to ešte aj poďakuješ. Bohužiaľ, vždy som to ja, čo som dovolila, aby sa niekto ku mne takto správal.
Ok, ok... nič nie je čierno-biele. Ten prví typ ľudí mi možno dá šťastie, ale šťastie nie je večné. Ten druhý typ ľudí mi dá skúsenosť a tí najhorší lekciu. Na všetko ostanú spomienky.
Za ďalšie, netreba sa ľutovať. To ešte nikomu nikdy nepomohlo, že och, ja chudinka, aká som len bezmocná. Niekedy je fajn vzdať sa určitých ľudí vo svojom živote. Nie, preto, že to chcem ja, ale preto, že to chcú oni. Zákon slobody voľby nadovšetko.
Za ďalšie len zranení zraňujú. A to sa opakujem, už som to písala v blogu stopro. Všetko, to, čo o niekom inom povieme, spôsob, akým to hovoríme, že si vôbec niektoré veci všímame, všetko to hovorí o nás. Viac o nás, omnoho viac o nás, ako o tom druhom človeku. SA ZAMYSLI!!! Pravdou je, že niektoré situácie nemôžem zmeniť a ovplyvniť. Môžem ale ovplyvniť to, ako na ne zareagujem.
So what´s next?? Ok, cítim sa jak vygrcaná rezanka... Každý ma nejaký vonkajší znak, od čoho poznať jeho duševný stav. Môj poznať, podľa stavu mojich nechtov. Sú na tom biedne momentálne. Ale fajn, je to pripomienka toho, že ako budem na ne pozerať, ako budú rásť a zase raz o niekoľko mesiacov možno skôr budú pekné, tak rovnako aj ja mám možnosť zmeniť stav svojej mysle. Som zastagnovala dosť, posledné 2 mesiace. Keď spadnem, postavím sa. Keď zakopnem, narovnám sa.
Musím sa len naučiť vyvažovať trošku. Dávať, ale nenechať sa využívať. Veriť, ale nebyť naivná. Počúvať, ale nestratiť svoj názor.
Už nemusím nič hovoriť, lebo slová sú niekedy zbytočné. Hlavne vtedy, keď ich je už mocinko moc. Vtedy sa treba proste zachovať určitým spôsobom. RAZ POCHOPÍŠ!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár